< Augustin Smetana

 

 

 Domov

Augustin Smetana - priekopník slobodomyseľnosti v Čechách

  Do prvej tretiny 19. storočia možno datovať začiatky úsilia o zakladanie organizácií slobodomyseľných ľudí na širšom základe, ako fungovali literárne a iné salóny v 18. storočí. Takéto kluby, spolky či združenia vznikali vo viacerých krajinách. Napríklad v Berlíne už v 30. rokoch pôsobil Doktorský klub, ktorého členmi boli mladoheglovci. Jedným z nosných oblastí činností tohto klubu bola kritika náboženstva

V predvečer revolučných udalostí bol v roku 1847 v Liberci založe­ný Kacírsky klub. V roku 1871 vznikol pokus o vytvorenie Spolku českých slobodných mysliteľov, nemal však úspech. Viac dosiahol novinár Alfonz Šťastný, ktorý v roku 1874 založil Spolok slobodných mysliteľov. Jeho členmi boli robotníci, študenti a členovia Aka­demického spolku. Hlásal slobodu vyznania, práva pre bezkonfesijných občanov a sekularizáciu školstva. Organizácia bola od svojho počiatku pod silným tlakom úradov. V roku 1875 ju policajne rozpustili. K propagátorom organizačného zjednocovania stúpencov slobodomyseľnosti patrili viacerí vtedajší po­prední činitelia rozrastajúceho sa socialistického hnutia. A tak od konca 70. rokov do 90. rokov 19. storočia postupne vznikali, ale aj zanikali bezverecké organizácie, napríklad liberecký Spolok bezkonfesijných (1881). Po utvorení Svetového zväzu voľnomyšlienkárov v roku 1880 sa rozvíjalo úsilie o vytvorenie organizácie takéhoto zamerania aj v Čechách. Rakúske úrady tieto pokusy pomerne dlho potláčali. Až na základe rozhodnutia ríšskeho súdu vo Viedni sa otvorila cesta k realizácii takéhoto zámeru. V roku 1904 vznikol spolok, ktorý sa v roku 1905 vyhlásil za českú sekciu medzinárodnej Volnej myšlienky. Mal strohý názov -AUGUSTÍN SMETANA.

Naši českí predchodcovia prijali uvedený názov po serióznych úvahách. Nepochybme chceli ukázať verejnosti, aký je profil ich or­ganizácie a akým smerom chcú rozvíjať svoju činnosť. A nás po sto rokoch zaujíma otázka: Kto bol Augustín Smetana?

 Narodil sa v roku 1814. Mal deväť súroden­cov. Jeho otec bol po celý život kostolníkom. Gymnázium absolvoval, ako sám uviedol v životopise, „nie s obyčajnými, ale výbornými známkami" v roku 1830. Po skončení gym­názia vstúpil do rádu krížovníkov s červenou hviezdou a krížom, ktorý založila Anežka, dcéra Přemysla Otakara v Prahe v roku 1234. Ako príslušník tohto rádu študoval A. Smetana dva roky filozofiu a potom teológiu. Za kňaza bol vysvätený v roku 1836. Po vysvä­tení bol kaplánom v Dobřichoviciach, potom krátko v Prahe a napokon v Chebe. V roku 1842 sa stal adjunktom (asistentom) u pro­fesora Exnera na stolici (katedre) filozofie. V rokoch 1846 - 1847 bol suplentom spome­nutého profesora. V zmysle tradície funkciu dekana - na jednoročné obdobie - vykonávali najmladší učitelia. Tak sa Augustín Smetana stal dekanom Filozofickej fakulty Univer­zity Karlovej na rok 1848. Vtedy prednášal dejiny filozofie. Usiloval sa o získanie aspoň súkromnej docentúry na niektorej univerzite v Nemecku, ale nebol úspešný. Jeho žiadosti o možnosť pedagogicky pôsobiť v Przemyšle, Čerrnoviciach, Olomouci, Insbrucku a iných univerzitných mestách boli pod rôznymi zámienkami zamietnuté.

Ako 35-ročný stratil zamestnanie. Dostal sa do ťažkej hmotnej situácie. Jeho nešťastie znásobovala skutočnosť, že práve vtedy sa aktivizovala jeho stará choroba - tuberkulóza.

Podľa vlastného vyjadrenia dostal dve pracovné ponuky. Mohol sa ujať vedenia „divadelného referátu" v časopise Bohémia. Neakceptoval to, lebo sa necítil, že by sa o takúto rubriku mohol starať na dovtedajšej úrovni. Druhá súvisela so zámerom časti vtedajších vedúcich českých kruhov vydávať nový časopis Union. Známy profesor, historik František Palacký navštívil A. Smetanu v jeho byte a požiadal ho, aby prevzal vedenie redak­cie. Ten po určitých váhaniach a uisteniach ohľadne možnej voľnosti pracovať vedecky popri pôsobení v redakcii súhlasil. V redakcii napokon pôsobil päť mesiacov. Ale v súvislosti so vzťahom medzi ním a katolíckou cirkvou musel z redakcie Unionu odísť.

Augustín Smetana bol zase bez práce a prostriedkov na živobytie. Aj jeho zdravotný stav sa začal opäť zhoršovať. Napriek tomu v lete 1850 odcestoval do Altony, kde získal miesto vychovávateľa. V poslednom dni toho roka sa musel pre rapídne prehĺbenie svojej choroby vrátiť do Prahy. Onedlho na to v janu­ári 1851 zomrel vo veku 37 rokov.

Najmä dve okolnosti silne pôsobili na for­movanie vedomia A. Smetanu v jeho detskom veku. Bol to vplyv rodičov, ktorí vytvárali rodinnú atmosféru v prísne náboženskom du­chu. A išlo aj o jeho časté prebývanie v kosto­le, kde pomáhal otcovi plniť jeho kostolnícke povinnosti. Potom to bolo ovzdušie na gym­náziu, v ktorom sa jednoznačne presadzoval predrevolučný metternichovský režim. Jeho podstatu A. Smetana neskôr charakterizoval takto: „...rakúska vláda pred rokom 1848 sa usilovala systematicky uspávať ducha študujú­cej mládeže, lebo dokonca radšej ani nepripus­tiť, aby sa jej duch prebudil. Nepotrebovala vzdelancov, ale dobrých poddaných."

O svojom svetonázorovom profile po ab­solvovaní gymnázia A. Smetana vo vlastnom životopise napísal: „Ako absolvent gymnázia patril som, pravdaže, telom aj dušou k rímskokatolíckemu stádu. Stále som počúval len to a ono musím veriť, aby sme boli spasení - a ja som veril. Nenávidel som a bál som sa protes­tantov ako zlých ľudí, nenávidel som a pohŕdal som židmi - tak ako všetky ostatné deti, ktoré boli katolícky vychované. Pravda, nechápal som katolícke náboženské „pravdy“, ale napriek tomu som o nich vo svojej duši nepochyboval."

Počas rokov miništrovania nadobudol obdiv ku kňazom. Pôsobilo na neho, ako veriaci prejavovali dôveru kaplánovi, a ešte väčšmi, ako farárom bozkávali ruky a ako dôležito sa títo páni tvárili. Počas prázdnin chodieval do Týnskeho kostola a denne sa pohyboval v okolí krížovníckeho kláštora s túžbou pozdraviť niektorého člena rádu. Po niekoľko rokov A. Smetana žil s predsta­vou, že sa stane kňazom. Tieto jeho predstavy sa napokon realizovali vstupom do rádu čes­kých krížovníkov. Príchod do kláštora, kam ho odprevádzala matka, považoval za jeden z „najkrajších okamihov" svojho života.

Popri vnútorných pohnútkach stať sa kňa­zom existovali aj dve ďalšie. Najprv to bolo úsilie zaopatriť sa materiálne a tým uľahčiť aj ťažké hmotné bremeno rodičov, ktorí sa museli starať o ďalšie deti. A potom to boli isté pochybnosti, ktoré sa u A. Smetanu prejavili počas oboznamovania sa s filozofiou. Predpo­kladal, že kláštorným spôsobom života tieto pochybnosti prekoná. „Filozofické" dva ročníky sa svojím charakterom veľmi nelíšili od predchádzajúcich tried gymnázia. Podľa neskoršieho hodnotenia A. Smetanu „hlavne predmety, najmä teologické i právne, dôstojným spôsobom pripomínali pomery na gymnáziách." Ich prednášatelia, ktorí sa dívali na svojich poslucháčov ako na „hlúpych výrastkov", vyžadovali, aby sa všetko, čo hovorili, považovalo za „nespo­chybniteľnú pravdu". Riadne samostatne uvažovanie a pochybovanie sa nepripúšťalo. Všetko muselo odpovedať smerniciam rakúskych úradov, ktoré silne podporovali teizmus. V učebnicovej pasáži o morálnej filozofii, v ktorej sa hovorilo o povinnostiach občanov, sa medzi prvoradé určovala povin­nosť občanov chodiť do kostola a tam sa buď modliť podľa modlitebnej knižky alebo spievať kostolné piesne.

Napriek úsiliu úradov a cirkevných kruhov sa v tomto systéme objavovali „medzery". Niektorý prednášajúci občas použil výklad presahujúci šablóny školských úradov, tak sa študenti dostávali k zaujímavým poznatkom, ktoré boli pre nich predtým nedostupné. Napríklad, že vo vzťahu k určitej téze možno vysloviť dôvody pre aj proti. To znamenalo aspoň aké -také pootvorenie dverí pre samostatné myslenie aktívnej časti študentov. Vnímavého a citlivého A. Smotanu zaujal aj fakt, že dvaja profesori objasňovali jeden a ten istý problém rôzne    konkrétne problematiku pekla a večnosti pekelných trestov. V jednej triede prednášajúci tvrdil, že tieto tresty sú večné. Iný hovoril, že človek ako „smrteľná" a teda dočasná bytosť môže na seba vziať len dočasnú vinu, ktorá nemôže mať za následok večný trest.

Tento rozpor vyvolal v hlave A. Smetanu určité pochybnosti. Chcel ich prekonať a tak navštívil rádového predstaveného, ktorý bol aj učiteľom náboženstva na „filozofii". O tomto probléme s nim diskutoval takmer pol roka. Napokon predstavený prejavil nechuť pokračovať bez toho, že by ho priviedol späť k „pevnej viere". S takýmto prístupom pro­fesora sa stretol aj neskôr, keď už druhý rok študovni teológiu. Vtedy pri štúdiu exegézy (postupov výkladu) Nového zákona na strane jednej a na základe súkromne získavaných poznatkov z astronómie na strane druhej skrsla v A. Smetanovi neistota ohľadne božskej podstaty Ježiša Krista. Vyhľadal teda príslušného profesora s prosbou o vysvetlenie určitej časti evanjelia podľa Jána. Profesor ho privítal veľmi milo a svojmu poslu­cháčovi dal patričné ponaučenie. To mu však nestačilo. Profesor bol preto čoraz odmeranejší. Po čase napokon diskusne stretnutia zakončil pochyb­nosťou, či si študent chce vôbec veci vyjasniť, alebo skôr hľadá cestu, ako rád opustiť. Ak chce z rádu odísť pre telesnú lásku, netreba to zakrývať ničím iným, lebo sa to dá riešiť inak. A tak A. Smetana zostal naďalej „nositeľom váhania" ohľadne vý­znamnej vieroučnej otázky.

Sklamanie mu prinieslo aj štú­dium dogmatiky a iných teologic­kých disciplín. Na druhej strane rozvoj jeho myslenia ovplyvňoval záujem o čoraz hlbšie súkromné po­znanie filozofie, na základe ktorého A. Smetana zaujal záporné stanovis­ko k všetkým dogmám kresťanstva a kritický pohľad na náboženstvo vôbec: „Náboženstvá sú jednostran­né, hotové, do seba uzavreté útvary. Nie je v nich princíp vývoja, ktorý vo filozofii neustále vyvoláva lúštenie najvyšších problémov." Podobne sa vyslovil aj o katolicizme. V súvislosti s riešením vzťahu filozofie i vedy k náboženstvu napísal: „Filozofia a katolicizmus sa nemôžu zhodovať, už len preto nie, lebo filozofia stále hľadá a hľadá, kým katolicizmus už všetko našiel... Kto však ešte niečo hľadá, keď už všetko našiel, je takisto veľký blázon ako katolík, ktorý chce byť filozo­fom - a naopak."

Veľmi pôsobivé je aj v súčasnosti Smetano­vo zobrazenie vzťahu medzi cirkvou a morál­kou. Zrejme v kontexte s dobrým vzťahom k „bežným" ľuďom sa pomerne zmierlivo po­stavil k „dvojakosti" radových veriacich, ktorí dávali na obdiv svoju vieru, ktorou zakrývali mnohé svoje nedostatky. Bol však neúprosný, pokiaľ išlo o pranierovanie konania príslušní­kov cirkevných štruktúr, ktoré bolo v príkrom rozpore s hlásenými „biblickými náukami". Plastické sú jeho charakteristiky rehoľných „spolubratov", denne praktizujúcich bez­hraničnú poníženosť, donášanie a udávanie, pretvárku a vierolomnosť, ako aj iné morálne pochybné zlozvyky.

Kritické spoznávanie podstaty a funkcii náboženstva a cirkevnej hierarchie sa citeľne prejavovalo v myslení i konaní A. Smotanu. Jeho náboženská viera sa postupne oslabo­vala. Tento proces napokon vyústil do jeho úplného odchodu z náboženských pozícii. Podľa Ateistického slovníka (Naklada­teľstvo PRAVDA. Bratislava 1083) bol A. Smetana „významný český filozof l9. storočia". Tento osobnostný rozmer sa mu pripisuje napriek tomu, že jeho aktívna, tvorivá činnosť trvala len okolo siedmich rokov. Počas toho obdobia rozvíjal svoju bá­dateľskú a mysliteľskú činnosť, pedagogicky pôsobil na vyššom gymnáziu i na univerzite a publikoval. K dispozícii sú dva zväzky jeho vedeckých prac - Augustín Smetana: Sebrané spisy I. a Augustín Smetana: Sebrané spisy II. Obidva vydalo Nakladateľstvo Českoslo­venskej akadémie vied v Prahe. Prvý v roku 1960 a druhý v roku 1962. Pozornosť čitateľov vrelo upriamujem na publikáciu Osudy kněze vyobcovaného z cirkve, ktorá vyšla vo Vyda­vateľstve Voľnej myšlienky v Prahe (1962). Pod takýmto názvom sa verejnosti predostrel Vlastni životopis Augustína Smetany, ktorý však autor nestačil dokončiť. Keďže sa v ňom píše o niektorých okolnostiach roku 1850. je veľmi cenným zdrojom poznatkov o osobnom živote A. Smetanu a aj o jeho názoroch o ná­boženstve i postojoch ku katolíckej cirkvi.

Smetana výborne poznal dejiny filozofie od staroveku až po novovek. Bol dobre oboz­námený s filozofiou prírody (vtedy naturfilozofiou), k rozvoju ktorej prispel viacerými spismi. Významné v tomto smere je jeho dielo Vznik a zánik ducha pojednávajúce o prírode, o vzni­ku rastlinstva a živočíšnej ríše vrátane človeka, a o vzťahu bytia a vedomia. Výborne sa orien­toval vo filozofii dejín a aktívne ju rozvíjal. Sympatizoval s ideami sociálnej spravodlivosti a v tej súvislosti si osvojil princíp malomeštiac­keho „skutočného socializmu". Bol stúpencom spoločenských zmien a uvažoval o vzťahu revo­lúcie k nim. Hlásal „revolúciu ducha v duchu" a popieral teologické ponímanie spoločnosti. Pri tvorbe svojho filozofického systému čerpal najmä z nemeckej klasickej filozofie - Hegla. Schellinga,  Herberta či zakladateľa nemeckého materializmu Ludvika Feuerbacha.

Svoj myšlienkový posun či presun prejavil A. Smetana aj  prakticky. V roku 1850 vystúpil z katolíckej cirkvi. Tento jeho krok. oznámený v tlači, vyvolal veľkú odozvu v pokrokových častiach rôznych spoločenských vrstiev. Cirkevná hierarchia urobila protiopatrenia a A. Smetanu exkomunikovala. A chcela aj zvrátiť jeho rozhodnutie. Popri inom ho Knieža Schwarzenberg, arcibiskup pražský, ťažko chorého navštívil so žiadosťou, aby sa navrátil do lona cirkvi. On však zotrval na svojom sta­novisku a zomrel ako slobodomyseľný človek. Jeho občiansky pohreb za účasti nečakane veľkého množstva ľudí mal manifestačný charakter. Bola to dôstojná rozlúčka s vysoko charakterným človekom, vedcom a učiteľom, oddaným a nebojácnym bojovníkom za prin­cípy slobodomyseľnosti. Bolo to preukázanie úcty jeho životnému dielu, ktoré bolo a zostalo veľkým prínosom pre dejiny ateistického myslenia. Natoľko, že po 55 rokoch od úmr­tia sa české organizované slobodomyseľné hnutie vydalo na cestu pod menom Augustín Smetana.

Prof. Jaroslav Čelko

 

Prevzaté z PROMETHEUS 2 / 2006, str. 26-27. (zdôraznené state hrubým písmom redakcia MaF )