Domov

Náboženstvá vyvolávajú násilie


História potvrdzuje, že takmer niet konfliktu, ktorý by nemal korene viac-menej aj v rozdielnom náboženskom svetonázore bojujúcich subjektov – alebo nebol vyvolaný osobnou nenávisťou vyprovokovanou náboženstvom.

V poslednom čase sa objavujú aj nesmelé výskumné práce, ktoré to potvrdzujú. Vybrali sme z nich jednu – uverejnenú na URL www.ucmwnmu.org/custom3.html , ktorú napísal kaplán Mike Lavelle s titulom: Religion and Violence (Volne a skrátene)


Výskum náboženského násilia

Motto: „Ľudia nikdy nekonajú zlo tak naplno a s takou radosťou ako keď ho páchajú z náboženského presvedčenia.“ (Blaise Pascal)


Jonathan Rauch v mesačníku Atlantic Monthly (máj 2003) tvrdí, že pokrok v modernom náboženstve pozostáva v apatheizme – čo znamená, že otázka existencie alebo neexistencie Boha ľudí nezaujíma, čo je v súlade s teóriou napredujúcej sekularizácie. Pravda, obdobie po studenej vojne, náboženstvo sa oživuje a darí sa mu. Obdobie predstavuje veľké kultúrne a politické zmeny – medzi iným aj nárast potenciálne explozívnej zmesi nacionalizmu a nábožnosti (–zdôraznené prekladateľom)

V r. 1999 sa vo svete odohrávalo asi 56 etnických a náboženských konfrontácií vrátane: Cypru, Východného Timoru, Indie, Indonézie, Kašmíru, Kurdska, Írska, Pakistanu, Sri Lanky, a konfliktu na Strednom Východe. (zdôraznené prekladateľom).

Štatistiky USA vykazovali v r. 1980 takmer žiadna náboženské organizácie – avšak v r. 1998. bola už viac než polovica takých z celkového počtu. Počty teroristických skupín počas jediného roka vyskočili na 26 nových – z celkového počtu 56. Hungtinton vo svojej knihe Stret civilizácií (Clash of Civilizations, 1996) zastáva názor, že náboženstvá sú podstatnou zložkou kultúr, ktoré sa dostávajú do konfliktu.

O motívoch náboženských atentátov – vrážd hovoria dva výroky páchateľov: Khaled Ahmed el Islambouli, jeden z vrahov egyptského prezidenta Anwara Sadata napísal: „Urobil som to v záujme Boha – milosrdného a všemocného.“ Yigal Amir – vrah izraelského ministerského predsedu Yitzhaka Rabina “urobil som to pre Boha a izraelský národ” .

Literatúra o náboženských vraždách je hojná, ale protirečivá. Vplyvom náboženských nadšencov sa v nej opakuje téza, že náboženské násilie je v rozpore s náboženskými zásadami, , pravda je však taká, že VŠETKY náboženstvá navádzajú a vyjadrujú radosť nad násilím za istých okolností. . Z historického hľadiska sú náboženstvá a násilie neoddeliteľne spletené. Náboženstvá niekedy motivujú k násiliu , inokedy sa používajú alebo manipulujú na opodstatňovanie násilia. Zriedka sa stáva, že konflikty bez náboženského náboja vzbudzujú dojem náboženskej povahy – pretože súperi sú výrazne odlišného náboženstva. Je zrejmý paradox, že náboženstvá vyhlasujú mierové poslanie – zatiaľ čo v skutočnosti sa to prejavuje opačne: stavajú ľudí proti sebe a vedú k násiliu. Príčinu možno hľadať v zrastaní náboženstiev s politikou (spolitizovanie náboženstva a vnášanie náboženstva do politiky) Toto sú trendy, ktoré PRAVIDELNE vedú k násiliu.

Samotné vymedzenie pojmu „náboženstvo“ nie je jednoduché. V pôvodnom zmysle slova znamenalo to spoločnú ideovú orientáciu istého spoločenstva. . Samotná náboženská orientácia spočíva v prijatí istého systému VIERY, spôsobu správania sa a hlásenia sa ku komunite rovnako orientovaných ľudí. Náboženské násilie hraničí – ba až zrastá s terorizmom. Predstavitelia náboženstva dopúšťajúci sa násilia to pokladajú za morálne opodstatnený čin (!!) Vidia v tom „boj medzi dobrom a zlom“ a pokladajú sami seba za ochrancov „vyššej – „kozmickej“ –spravodlivosti“. Pravda v ich zmýšľaní existuje iba jedna a tá je nemenná v čase a priestore. Takýto pocit „kozmického“ stretu dobra a zla demonizuje oponentov a vedie priamo k násiliu a ospravedlňuje ho. Nebezpečná úloha náboženstva spočíva v tom, že vytvára normy odlišné od bežných spoločenských noriem. Tieto nadraďuje nad spoločenské pravidlá a SPOCHYBŇUJE právomoci sekulárnej autority. Podľa  Kierchenlanda ide tu o teologickú poveru, že spoločenské morálne zásady musia ustúpiť náboženským výsadám. --, ktoré si cirkvi vytvárali po stáročia tak, aby im to vyhovovalo (poznámka prekladateľa). Sayyid Qutb, autor knihy “To islamské náboženstvo” vyjadruje názor, že delenie ľudstva je v podstate náboženské a že náboženská vojna je jediná sankcionujúca zabíjanie ľudí(!) . Nepriamo to znamená, že násilie je súčasťou božieho plánu. Náboženstvá obsahujú návody na násilie rôzneho druhu (prinášanie obetí bohu –bohom) inými slovami násilie a „posvätné“ splývajú v náboženskom učení (!!) . Koncept obetovania sa tiahne ako červená niť aj po celej biblii vrátane Nového zákona, kde Ježiš je obetovaný za spasenie ľudstva. V Starom zákone sa to priam hemží skutkami násilia – mnohé z nich priamo „z božích rúk“ – teda ostré protirečenie s údajnou božou láskou ku VŠETKÝM ľuďom. Prvky takýchto chaotických koncepcií posväcujúcich násilie sa nachádzajú aj v krvavých etnických čistkách v súčasnosti. V rokoch 1945-1960 polovina všetkých vojen na tejto Zemi boli etnicko-náboženské. Najväčšie nebezpečia spočívajú v spájaní náboženstva s s národom alebo etnikom. Ostatní sa takto stavajú do polohy „cudzích“ a vytvárajú sa predpoklady pre násilie Boh (bohovia) sa takto mení v “kmeňové” božstvo, ktoré si prisvojila určitá skupina ako “svoje”. Frans de Wall (2002) cituje prácu entomológa Davida Wilsona, ktorý prirovnáva dopad náboženstva k spôsobu spolužitia spoločenstiev hmyzu: „Vo vnútri spoločenstva harmonický a naplnený spoluprácou – navonok však krajne intolerantný.“ Výskum preukázal, že náboženské komunity získavajú svoju identitu konfliktmi a udržiavaním napätia voči iným. .

Vždy keď sa spoločenstvo začne diferencovať podľa jediného kritéria – ako etnicita alebo náboženstvo vyvoláva to nevyhnutne nepriateľstvo.

Ako už bolo spomenuté je tu duplicita: máme pred sebou zrejmý paradox, že náboženstvá vyhlasujú mierové poslanie – zatiaľ čo v skutočnosti sa to prejavuje opačne: stavajú ľudí proti sebe a vedú k násiliu. Aj tu sa stretávame s úsilím výskumníkov analyzovať tento problém. Tak napríklad Appleby rozlišuje silné a slabé náboženstvá. Tie silné majú dobre vyvinuté inštitucionálne prostriedky a „ vtkajú do hláv“ svojich stúpencov veľmi intenzívne svoju doktrínu. Opakom sú „slabé“ náboženstvá, v ktorých stúpenci berú doktrínu viac liberálne.

Podobné delenie pochádza od Galtunga (1997), ktorý rozlišuje kategórie náboženstiev „tvrdé“ a „mäkké“. Tie „tvrdé“ sa vyznačujú monoteizmom a pokladajú seba za jedinú pravdivú cestu. „Mäkké“ sú zväčša polyetistické a nechápu samy seba ako jedinú možnú cestu. Dnes sa používa skôr terminológia „fundamentalistické“ náboženstvo – označujúca „silné“ = „tvrdé“ náboženstvá.

Ako vidieť najagresívnejšie sú monoteistické náboženstvá, ktoré pokladajú samy seba za univerzalistické a jedinečné..  K tomu pristupuje navyše aj misionárska aktivita – propagovaná niektorými “silnými” náboženstvami

Hungtinton (1996) vyjadruje názor, že prežívame stret civilizácií, v ktorom násilie motivované náboženstvom hrá významnú úlohu. Podobne je zviazaná s násilím aj snaha o „čistotu“. Tieto snahy sú v pozadí etnických čistiek usilujúcich sa o presné hranice voči iným skupinám – hlavne pokiaľ ide o spoločenské a kultúrne aspekty.. Zdá sa, že tu dochádza často k splývaniu javov, ktoré spadajú pod pojem fundamentalizmu.

Záver

Tento rozbor – opierajúci sa o prieskumnú prácu kaplána Mike Lavelle s titulom: Religion and Violence – je cenný hlavne použitím širokej škály prameňov osobností zaoberajúcich sa hlbšie uvedenou problematikou

Jeho výsledky potvrdzujú tézy, ktoré sekulárni humanisti už dávnejšie sledujú s obavami a ktoré „silné náboženstvá“– vrátane Európskej únie – sa usilujú udržiavať ako tabu . Z rozboru vyplýva, že všetky náboženstvá majú v sebe inherentné prvky nabádania k násiliu, hoci sa tieto neuplatňujú rovnako ale najvýraznejšie sú v tak zvaných „silných“ = „tvrdých“ náboženstvách, ktoré sa vyznačujú monoteizmom a pokladajú seba za jedinú pravdivú cestu. Tieto vytvárajú normy odlišné od bežných spoločenských noriem a nadraďujú ich nad spoločenské pravidlá SPOCHYBŇUJÚC tým právomoci sekulárnej autority. Tento postup môže vyúsťovaťaž do skutkov náboženského terorizmu. (pozri Internet :

Vyplýva z toho teda prednostná úloha štátnej správy udržiavať takéto expanzívne náboženské tendencie na pozíciách, ktoré nepoškodzujú ostatné občianske svetonázorové skupiny. Pokiaľ tak štátna správa nerobí .– alebo to robí nedostatočne vybočuje zo základných pravidiel pluralitnej demokracie.


Pozri tiež: náboženský terror

Doporučené pramene:


Literatura (http://cpn.nd.edu/religionandviolenceabibliography.htm)