DOMOV

Kristus je vymyslený mýtus

Autor: Robert M. Price (1997)

(spracované podľa: http://www.infidels.org/library/modern/robert_price/fiction.html --mierne krátené)

Pamätám sa na jednu komickú knižku o "Chlapcovi z ocele", ktorý akosi prišiel na to, že v budúcnosti ho budú pokladať za mýtickú osobnosť ako je napríklad Santa Claus alebo Peter Pan (Peter Pan je postava, ktorú vytvoril škótsky novelista J.M. Barrie (1860–1937). Je to roztopašný chlapec, ktorý vie lietať a nevyrastie v dospelého človeka. Celý svoj vek strávi v dobrodružstvách ako vodca detského gangu "Stratení chlapci" -- komunikuje s morskými pannami, Indiánmi, vílami a pirátmi. Občas sa aj stretne s normálnymi deťmi.)

Nepáči sa mu, že ho budú pokladať za mýtickú osobnosť, preto zaletí väčšou rýchlosťou ako svetlo do budúcnosti, aby to napravil, Urobí tam niekoľko nezvyčajných super-skutkov a potom sa vráti s tým, že on mal to posledné slovo.

Samozrejme, že je to všetko iba fikcia.! Ľudia v budúcnosti mali pravdu, keď si mysleli, že je „Chlapec z ocele“ taká fiktívna osobnosť ako Santa Claus a Peter Pan.

Toto sa mi zdá ako paralela s kresťanskými agnostikmi, ktorí pokladajú za pravdivú historku o "spasiteľovi", ktorého porodila panna, ktorý dotykom ruky liečil chorých, vzkriesil mŕtveho, zmenil vodu na víno, kráčal na povrchu hlbokej vody a napokon vystúpil so svojím telom do neba. Aj ja som si myslel keď som bol ešte kresťanskí apológ, že robím záslužnú prácu ak toto všetko vyhlasujem za pravdu. Vymyslel som aj celý rad argumentov, ktoré dnes pokladám za falošné, ako napríklad, že biblia zaznamenala iba skutky, na ktoré boli očití svedkovia. Teraz som už presvedčený, že moje úsilie bolo rovnako neefektívne ako úsilie „Chlapca z ocele“! Napokon to ostáva všetko iba fikcia. Je tu námietka, že každý sa snaží predkladať dôvody podopierajúce jeho názory. Neočakávam, že by samotný fakt, že som raz bol obhajca evanjelia a teraz sa ináč pozerám na veci dokazoval, že musím mať pravdu.

Vidím štyri dôkazy, prečo Ježiša Krista možno pokladať za fiktívnu osobnosť:

Za prvé (súčasne asi najviac vysvetľujúci dôkaz): Je vysoko pravdepodobné – hoci sa to nedá úplne dokázať –že centrálna osobnosť evanjelia - Kristus nebola historická. Teologicky vytvorená postava „Krista veriacich“ je syntetická konštrukcia teológov, tak ako symbolický "Uncle Sam" (symbol Američana, alebo amerického národa). Keby ste vedeli cestovať časom tak ako "Chlapec z ocele", a vrátili sa do Nazarétu v prvom storočí, nenašli by ste tam žijúceho Ježiša Krista. Prečo tak možno usudzovať? Sú na to tri dôvody – hoci s istým stupňom zjednodušovania.

Detaily života Kristovho ako sú vykreslené v evanjeliu zodpovedajú úplne pravzoru Celosvetového mýtického hrdinu. Patrí sem predpovedanie narodenia tohto hrdinu, to že hrdina ako dieťa uniklo pokusu usmrtiť ho, dokazuje už ako dieťa svoju múdrosť, má božie poverenie, premáha démonov, získava nadšenie pre seba, vítajú ho ako kráľa-- potom ho však zradia, je popravený – obvykle na nejakom vršku, zachráni sa a napokon vystúpi na nebo. Tie samé podrobnosti možno nájsť v mýtoch o hrdinoch po celom svete. Tejto formule zodpovedajú viac-menej životopisy Hercula, Apollonia z Tyany, Padma Sambhava z Gautamy a Buddhu. Z toho môžu historici usudzovať, že nejaká žijúca osobnosť sa prekonštruovala na mýtus. (a pripísali sa jej neskutočné vlastnosti a skutky – poznámka prekladateľa) V prípade Ježiša Krista každý detail zodpovedá tomuto pravzoru mýtického hrdinu, úplne bez zvyšku „sekulárnych prvkov“ v jeho životopise. Možno teda aj usudzovať, že nejaká historická osobnosť existovala a potom sa prefarbila na mýtus. Možno, že áno-- ale nevyzerá to ako veľmi pravdepodobné. Podobne možno, že existoval nejaký kráľ Artúr, ale nemáme dôvody tomu veriť (Poznámka prekladateľa: King Arthur – kráľ Artúr bol legendárny britský vodca piateho storočia, ktorý údajne viedol obranu proti Saxonom .Detaily týchto udalostí sú zväčša tvorbou folklóru. Tak ako osobnosť, ktorá dala podnet ku vzniku folklóru o kráľovi Artúrovi mohla aj existovať osobnosť, ktorá dala podnet ku vzniku údajov evanjelia o Ježišovi Kristovi Nazaretskom. Ja sa domnievam – na rozdiel od väčšiny mojich kolegov zo Semináru Ježiša, že sa tak nedá predpokladať.

 Za druhé. Pašie v evanjeliu sa veľmi podobajú súčasným mýtom o smrti a vzkriesení bohov-spasiteľov ako boli Osiris, Tammuz, Baal, Attis, Adonis, Hercules a Asclepius. Tak ako o Ježišovi aj o týchto sa kedysi verilo, že žili na tejto zemi, boli zabití a krátko na to vstali z mŕtvych. Ich smrť a zmŕtvychvstanie sa každý rok oslavovali na jar ako predzvesť vzkriesenia rastlinnej prírody. V mnohých mýtoch bolo telo spasiteľa pomazané pre pochovanie, potom ho ženy hľadali v hrobe a napokon sa ukázal živý po niekoľkých dňoch.

Za tretie. Podobnosť v detailoch o ukrižovaní, pochovaní a zmŕtvychvstaní sú obdivuhodne blízke mnohým prežívajúcim novelám z toho istého časového obdobia, popisujúcim ako dvaja milenci boli odlúčení keď milenka zdanlivo zomrel a bola zaživa pochovaná. Potom vykrádači hrobov ju nájdu a unesú ju.. Jej milý nájde hrob prázdny, pohrebné šaty sú stále v hrobe.. Najprv si myslí, že vstala z mŕtvych a vstúpila na nebesia. Potom sa mu to uleží v hlave a vyberie sa ju hľadať. Počas svojho hľadania je skôr či neskôr odsúdený na ukrižovanie, ale podarí sa mu nejako uniknúť. Napokon sa milenci stretnú a nemôžu tomu uveriť, že ich druh je živý, že to nie je iba jeho duch, ktorý sa prišiel rozlúčiť.

 Ako na to reagujú apologéti? Prevládajú dve obmeny odpovedí na tieto dôkazy. Najprv tvrdili, že všetky tieto mýty boli kopírované z kresťanského evanjelia pohanskými napodobiteľmi, vyzdvihujúc pri tom, že niektoré tie oponujúce správy pochádzajú z obdobia po narodení Krista. Keby to aj bola pravda, iné pochádzajú v skutočnosti z obdobia pred kresťanstvom. Apologéti kresťanstva vo včasných obdobiach tvrdili, že tieto mýty podobajúce sa evanjeliu boli Satanom dopredu vyprodukované podvrhy, ktorý chcel takto pomýliť vieru ľudí v budúcnosti. Podobá sa to zúfalým pokusom fundamentalistov z devätnásteho storočia, ktorí tvrdili, že kosti dinosaurov boli vytvorené Satanom, aby takto odviedol veriacich od ich presvedčenia, že svet bol stvorený tak ako to líči biblická Genesis! O tom by sa nedalo pochybovať iba keby VŠETKY pohanské mýty o zabitých a vzkriesených bohoch pochádzali z obdobia po vzniku kresťanstva.

Druhá obmena apologétov je variantou tvrdenia C.S. Lewis-a, ktorý tvrdil, že v prípade Ježiša sa „mýtus stal skutočnosťou“. Pripúšťal existenciu opakujúceho sa „pravzoru mýtického hrdinu“ a podobnosť s pohanskými spasiteľmi, iba z nich urobil akúsi „ prorockú šarádu“, výtvor ľudského srdca – akýsi náznak božieho vtelenia Krista ešte pred tým, než sa tak stalo. História o Kristovi sa ako jediná údajne stala, všetky ostatné boli vraj mýtus.

Lewisov argument svedčí o jeho zúfalstve. Nikto nemôže takto argumentovať okrem človeka mysliaceho si, že všetci „superhrdinovia“ boli výmyslom – okrem toho „ich superhrdinu“. Epištoly Nového zákona možno čítať za predpokladu , že vylúčime boha-spasiteľa, ktorý v poslednom historickom období žil na tomto svete. Pavel napríklad nikdy nespomenul Ježiša ako niekoho vyliečil – ba dokonca ani ako učiteľa. Dvakrát cituje „slovo Pána“ , ale aj konzervatívni výskumníci Nového zákona pripúšťajú. že mohol myslieť na prorocké predpovede Krista v nebi. Pavel pripisuje Ježišovu smrť nie tak Rimanom alebo židom, ale zámeru „zlých archónov- anjelov“, ktorí ovládajú tento skazený svet. V liste Rimanom aj Peter varuje kresťanov pripomínajúc im, že Rímske úrady nikdy nepotrestali nevinných –vždy iba previnilcov. Ako prišli títo dvaja (Pavel a Peter) k takýmto záverom, ak uznávali historku s Pontiom Pilátom za pravdivú? Ale existujú aj dve výnimky obviňujúce Piláta za Ježišovu smrť. Je to list Tesalónčanom 1 a Timotej 2 . Tieto dve epištoly slúžia apologétom, ale obe boli napísané neskôr než evanjelium.

Z Ježiša napokon vytvorili ľudskú bytosť, ktorá vraj skutočne žila (podobne ako Samson, Enoch, Jabal, Gad, Joshua syn Nuna, a rôzni iní starí izraelskí bohovia – prefabrikovaní na ľudí). K tomuto procesu patrí aj množstvo na sebe nezávislých pokusov „umiestiť“ Ježiša do našich dejín pripisujúc jeho smrť na nejakého dobre známeho tyrana ako napríklad Heroda, Antipasa, Pontia Piláta a dokonca na Alexandra Jannaeusa, ktorý žil v prvom storočí pred n.l. Keby Ježišova smrť bola bývala historickou skutočnosťou, ktorá sa odohrala pred očitými svedkami, nebolo by toľko odlišných verzií o nej!

A keby si boli pôvodní kresťania pamätali „pašiu“ ako udalosti, ktoré sa skutočne odohrali, prečo potom najskoršia správa v evanjeliu utkala celé to povedanie iba z citácií pozbieraných zo Žalmov 22 -? Prečo Peter neuvádza viac detailov o Kristovom utrpení než Izaiáš 53, aby podoprel pravdivosť týchto údajov? Prečo sa v Matúšovi nachádza doplnenie verzie Mareka bez uvádzania akýchkoľvek očitých svedkov? Namiesto toho uvádza iba citácie – tentokrát zo Zachariáša a z Múdrostí Šalamúna.? Preto je pre mňa čoraz atraktívnejšia teória , že Ježiš neexistoval. Toto bolo aj učencami diskutované, ale teraz sa to nejako umlčalo.

Odpovede

  1. Pokladáme to všetko za mýtus nie len preto, že neveríme v zázraky ale aj z princípu analógie s inými podobnými prípadmi. Ak nepoužívame štandard našej každodennej skúsenosti na overovanie údajov z minulosti, aké iné štandardy nám ostávajú? Prečo by sme si mali myslieť, že Boh alebo príroda voľakedy robili veci, ktoré teraz už nerobia? Či sa nepredpokladá o Bohu, že bol rovnaký voľakedy ako je teraz a aký ostane aj naveky?
  2. Apologéti vyhlasujú, že „bolo málo času medzi Ježišovou smrťou a napísaním evanjelií na to, aby sa vytvorila legenda.“ Je to argument v začarovanom kruhu. Ak by sme pripustili, že Kristus žil, 40 rokov (a viac!) je dostatok času na vytvorenie dodatočných legiend. Teória a tom, že Kristus bol legenda nevyžaduje bezpodmienečne, že tento žil v čase Pontia Piláta. Toto obdobie mohlo byť aj neskôr „zvolené“ na umiestnenie obdobia Kristovho života do histórie. V tomto smere odkazujem na diela: a) Jan Vansina, Oral Tradition as History b) Keby bol existoval historický Ježiš, apologéti neberú na vedomie najnovšie štúdie podľa ktorých nedá sa myslieť, že by sa ľudia nepokúsili prepísať skutočnosti podľa toho, čo si sami želajú a očakávajú Strauss o tom tvrdí, že včasní kresťania si vybájili Krista, aby tým „splnili“ očakávané skutky mesiášov a prorokov.

Apologéti žiadajú, aby a námietky iba v prípade Ježiša Krista neuplatňovali, ale u všetkých ostatných súhlasia s tým, že išlo o mýtus. Kto to tak urobí stáva sa fideistom, nie apológom (ak je medzi týmito nejaký rozdiel !) (Poznámka prekladateľa: Fideizmus je teória, ktorá tvrdí, že viera je nezávislá na rozume, alebo, že viera a rozum sa spolu neznášajú– pri čom viera je spoľahlivejšia pri skúmaní pravdy.)

Historickí Ježiši tak ako ich vykonštruovali skúmatelia Nového zákona, sú vždy odrazom toho, čo každý skúmateľ si sám myslí. Albert Schweitzer je azda jediný výnimka. Ten sa vyjadril, že všetci predchádzajúci skúmatelia historického Ježiša vytvorili iba svoj vlastný portrét . Použili obraz historického Ježiša ako „bruchomluvcu“ , ktorý hovorí za nich. Títo skúmatelia sú presvedčení, že ich predstavy sú pravdivé a pretože Ježiš učil pravdu -- aj Ježiš musel nevyhnutne tvrdiť to samé, čo si oni dnes myslia.(Myšlienkový pochod týchto ľudí je takýto :Ja som to povedal! Boh si to tiež tak myslí! A to rozhoduje o všetkom!)

C.S. Lewis mal pravdu keď napísal vo svojom diele The Screwtape Letters „Každý historický Ježiš je nehistorický“ (Screwtape je postava v knihe The Screwtape Letters, napísanej autorom : C. S. Lewis.-om. Je to diabol, má postavenie druhého tajomníka na oddelení. Veľmi dobre chápe ľudskú povahu a ľudské slabosti, z čoho sa odvíja ďalší dej) Toto hovorí jasne za seba! Teda na tomto mieste aj „kresťanský autor“ C.S Lewis uznáva, že Ježiš bol iba mýtický hrdina – hoci v iných esejach netvrdí, že evanjeliom je iba zbierka starých mýtov (na príklad v "Modern Theology and Biblical Criticism).

Môj zámer je zdôrazniť, že keby aj nejaký historický Ježiš – ako je popisovaný v evanjeliu – existoval, nie je možné ho znovu odhaliť. Ak existoval vôbec historický Ježiš dnes už tu nie je. Všetky pokusy ho znovu odhaľovať sa napokon ukážu ako nové „mytologizovanie“ Ježiša. Každý „historický Ježiš“ je iba Ježišom veriacich alebo „viery“ Ani v modernom výskume to nepredstavuje nič iného ako fikciu.

Ježiš ako „spasiteľ“ – za ktorého ho niektorí ľudia pokladajú –rovnako ako som ho aj ja kedysi pokladal—je vec fikcie. Je to psychologická projekcia „neskutočného spoluhráča“ . Zodpovedá to psychologickej „vizualizácii“ ako sú nedávne prípady, napríklad Jean Houston, ktorý vsugeroval Hilary Clintonovej, že vedie dialóg s Eleanor Rooseveltovou.. Azda na tom nie je nič zlého, avšak treba to aj tak chápať, že to je iba imaginárna PREDSTAVA.. To platí rovnako aj na imaginárneho “spasiteľa“

V skutočnosti ja neverím, že všelijakí evanjelizátori „majú naozaj nejaký vzťah k Ježišovi.“. Je to iba ich fantázia, ktorou naznačujú, že usilovne čítajú bibliu a usilovne sa modlia. Ak sa odvolávajú na to, že majú s Ježišom osobný vzťah, je to iba snaha získať dôveru.

Je faktom, že „mať osobný vzťah k Ježišovi“ a “pozvať ho do vlastného srdca“ sa nikde nenachádza v Novom zákone, a ani sa to tam nikde nenaznačuje. Preto ma prekvapuje, že evanjelizátori z toho urobili chyták na spasenie. Tvrdia, že kým nemáte osobný vzťah k Ježišovi, pôjdete raz do pekla! Tak sa stane každému, kto zaznáva osobného spasiteľa! O tom nik nepočul, kým nevzniklo nemecké pietistické hnutie Osemnásteho storočia, ktorí to propagovali, aby získali citový vzťah k „heslu do neba“.

Za štvrté: Kristus v tejto funkcii pôsobí ako spôsob vpašovania množstva iných (nedokázaných) predstáv do vašej mysle. Teda keď nejaký evanjelista alebo apologét vás vyzýva, aby ste „verili v Krista“, pribalí k tejto “viere“ aj množstvo iných vecí, ktoré treba uveriť. Sú to napríklad doktrína Trojice, protestantské myšlienky o viere a omilostení, teóriu, že biblia bola inšpirovaný bohom, nutnosť návyku chodiť do kostola, atď. Toto sú všetko otázne veci, o ktorých debatujú teológovia dodnes. Aj radoví veriaci o nich debatujú ako ste to mohli zistiť v rozhovore s veriacimi Svedka Jehovu., svedkami siedmeho dňa, adventistami. Nevravte mi, že títo nie sú skutoční kresťania. Tým by ste iba dokázali, že čo tvrdím je správne. Taký evanjelista tu ešte nebol, ktorý by najprv vyzval ľudí aby uverili v Krista a potom začal vlastnou úvahou skúmať všetko čo s tým súvisí. Pre niektorých sú veci ako Trojica, biblická neomylnosť , ba dokonca darvinizmus tabu, teda veci o ktorých sa nesmie debatovať. Nemôžete byť spasený ak neťaháte s nimi za jeden povraz v týchto otázkach. Pre nich znamená prijatie Krista súčasne aj prijatie Trojice, kreacionizmus a všetko ostatné. Teda Kristus je iba „skratka“ pre celý ten balík názorov, ktorý treba bezpodmienečne od iných (od „religionistov“). Kristus sa takto stane záštitou pre bezpodmienečné prijímanie toho čo nám kazatelia alebo iné náboženské inštitúcie navrávajú. To nie je nič nového, nie je to skresľovanie kresťanstva. Už Sv. Pavel vyžadoval , aby sme každú myšlienku pokladali za „viazanú na Krista.“ a trvá na „poslušnosti viere“. Tu sa Kristus stal tým, čo Dostojewsky onačil za „Veľkého inkvizítora“ – teda eufemizmus pre dogmatickú líniu inštitúcií, čomu by samozrejme skutočný Ježiš oponoval a nechcel by aby sa jeho meno takto zneužívalo na sankcionovanie náboženského útlaku

Teda o Kristovi možno povedať, že je fikcia v štyroch zmysloch 1) Je celkom možné, že žiaden historický Kristus neexistoval. 2) Keby aj bol existoval terajší výsledok je, že dnes sa to nedá dokázať 3) Ježiš, ktorý „so mnou kráča, rozpráva sa so mnou, a vraví mi, že mu patrím „ je imaginárna vizualizácia a v podstate je teda tiež fikcia.. A napokon 4)“Kristus“ je „logo“ pre rôzne náboženské inštitúcie podobne ako Mickey Mouse, Ronald McDonald alebo Joe Camel, čoho účelom je preglgnúť celý balík vier, postojov, správania sa jednoduchým uverením, vylučujúcim proces samostatného myslenia.-