DOMOV

Ján Horárlk- významný slovenský humanista 

Nedávno sme si pripomenuli výročie narodenia Jána HORÁRKA (bolo to v roku 1808 v Bánovciach nad Bebravou, zomrel v roku 1864 v Banskej Bystrici). Ide o historickú postavu, ku ktorej majú svetskí humanisti vrelý vzťah. Preto je našou povinnosťou priblížiť jeho život i dielo širšej verejnosti, oživiť meno tohto nadaného a neúnavného vzdelanca v kontexte s našou dobou vôbec a s rozvíjaním svetského humanizmu osobitne.

 Ján Horárík bol jedným zo siedmich deti miestneho súkenníka. Bol nadaným chlapcom, ale so štúdiom z rodinných prostriedkov počítať nemohol, študovať mohol len za pomoci cirkvi, ktorá sa často ujímali chlapcov z „ľudových vrstiev". Tak totiž získavala schopných a v prevažnej miere aj oddaných kňazov. Tak sa J. Horárík najprv stal Študentom gymnázia v Nitre. Tu po vychodení nižších gymnaziálnych tried pokračoval v Štúdiu ako seminarista. Ako nadaného študenta ho cirkevní predstavení poslali na bohoslovecké štúdium do ústredného katolíckeho seminára v Pešti. Koncom 1829 roka sa vrátil do Nitry, kde bol v roku 1831 ako dvadsaťštyriročný vysvätený na kňaza. Po tomto akte sa stal študijným prefektom nitrianskeho nižšieho gymnázia, kde vyučoval viaceré spoločenskovedné predmety a filozofiu.

Súčasne sa venoval vlastnému sebavzdelávaniu, lebo - ako uvádzal neskôr -jeho Štúdium pred kňazskou vysviackou bolo veľmi jednostranné. Súkromne Študoval francúzštinu. Podľa prof. J. Dubnického záujem o toto štúdium prýštilo najmä z politických pohnútok. V tomto období venoval pozornosť nemeckej protestantskej literatúre, čo sa odrazilo vo formovaní racionalistického aspektu jeho neskoršieho svetonázoru. Pravdepodobne vtedy sa hlbšie oboznamoval aj s dielami francúzskych osvietencov a materialistov XVIII storočia.

Čoskoro sa J. Horárik dostal do sporu so svojimi cirkevnými predstavenými. Usiloval sa dostať do inej diecézy a tam pôsobiť ako kňaz. Prísľuby, ktoré v tomto smere dostal, sa nesplnili. Mal dve možností - buď kapitulovať pred nitrianskymi predstaviteľmi, alebo nastúpiť cestu kaplánskeho „vandrovania“. Volil druhú. Dostávali sa mu však finančne najslabšie kaplánske stanice. A tak v roku 1837 opustil pastoračnú činnosť. Vďaka pomoci priateľa z čias teologického Štúdia získal miesto vychovávateľa deti v rodine bohatého podnikateľa Móricza von Ullnanna. V kruhu svojich priateľov, pôvodom zväčša šľachticov, ktorí prechádzali na pozície buržoázie, venoval sa intenzívnemu štúdiu filozofie. Sledoval vtedajšie uhorské „zápasy o Hegla". Známi obdivovatelia G. W. F. Hegla, vrátane slovenských vzdelancov boli starohegeliáni. Ján Horárik sa stal stúpencom mladohegeliánstva.

Vo vtedajšom Uhorsku našli živý odraz spory ohľadne miešaných manželstiev, ktoré sa v roku 1837 rozhoreli v Nemecku medzi bojovným kolínskym arcibiskupom Klementom Augustom, slobodným pánom Droste zu Vischering na strane jednej a pruskou protestantskou byrokraciou na strane druhej. Vznikli tam zápasy v protestantských cirkvách a aktivizovali sa vysoké kruhy v katolíckej cirkvi.

 Ján Horárik sa verejne postavil proti spiatočníckym postojom a snahám, vyjadreným v oficiálnych cirkevných dokumentoch i vo vnútrocirkevnej praxi, Príslušné cirkevné kruhy počínanie Jána Horárika pozorne sledovali a hľadali patričnú odvetu. Dosiahli, že stratil miesto vychovávateľa u katolícky zmýšľajúceho M..von Ullmanna. V tom istom 1843 roku dostal však miesto hofmajstra u peštianskeho vicežupana Móricza de Szentkirályho.

Ján Horárik však napriek rôznym tlakom, siahajúcim až na jeho existenciu, zotrval pri svojich názoroch. Svedči o tom aj skutočnosť, že v roku 1843 vydal v Tubingene vo vydavateľstve Wilhema Juranyho brožúru pod názvom Ehe im Geiste Christi. A keď uhorský krajský stavovský snem prijal zákon o slobodnom prestupe z jednej cirkvi do druhej, prestúpil v r. 1845 z katolíckej do evanjelickej cirkvi. Tu treba povedať, že to bol jediný možný krok, ktorý mohol urobiť v snahe dostať sa spod jarma konzervatívneho katolicizmu. Zákon umožňoval prechod z jednej cirkvi do druhej, ale neumožňoval bezkonfesijnosť. Ani nová situácia ho neuspokojovala. Ukazuje to odpoveď, ktorú dal priateľom, keď sa ho pýtali, či prestúpi do evanjelickej alebo reformovanej cirkvi. Odpoveď znela; .Do nijakej a nikdy. Musel sa však zákonu podrobiť. Inú možnosť vtedy nemal.

V roku 1845 odišiel Ján Horárik do Nemecka. Príčiny tohto jeho kroku nie sú známe. V Nemecku sa oboznamoval nielen s tamojšími nábožensko-cirkevnými pomermi, ale pokračuje aj v štúdiu filozofie. V prvom kontexte zostal bokom od vtedy módneho cirkevného liberalizmu v lone katolíckej cirkvi a nadviazal styky so stúpencami protestantského cirkevného liberalizmu. Vo filozofickej rovine pokračoval v štúdiu mladohegeliánstva. Zrejme sa podrobne zoznámil s názormi L. Feurbacha, ktorý citeľne ovplyvnil jeho postoje a ďalšie počínanie. Táto skutočnosť sa odrazila aj v diele Johann Horariks Kampf mit Hierarchie und Kirche in den Jahren 1841 -1845 (Boj Jana Horáríka s cirkevnou hierarchiou a cirkvou v rokoch 1841 -1845), ktoré vyšlo v roku 1847 v Lipsku. V roku vydania uvedenej práce sa stal Ján Horárik členom miestnej „slobodnej obce“ v Halle, ktorá bola jedným z ohniviek radikálneho proticirkevného hnutia. Stýkal sa aj s inými maloburžoáznymi demokratmi a opozičnými činiteľmi. Takto sa zrejme stal nepohodlným pruskej vláde. A tak ho z Pruská aj Saska vypovedali.

Po vypuknutí revolúcie v marci 1848 bol Ján Horárik už v Uhorsku Vďaka revolúcii nebol prenasledovaný za svoje pôsobenie v Nemecku a za vydanie publikácie v Lipsku. Naopak, vďaka revolučným udalostiam mohol aj verejne pôsobiť ako žurnalista. Najprv pracoval v časopise Der Ungar (Maďar), potom v časopise Der 14. Apríl (14. apríl) a stal sa spolupracovníkom tlačového orgánu radikálneho plebejského krídla Márczius Tizenötödike . Prispieval aj do slovenského vydania vládneho časopisu Nép barátja (Priateľ ľudu). Prejavoval sa aj v iných oblastiach publicistickej činnosti. V roku 1949 napríklad vydal v Pešti preklad spisu nemeckého autora J. Meyera o L. Kossuthovi. Ostatné stránky pôsobenia Jána Horáríka počas revolučných udalosti nie sú na Slovensku podrobnejšie známe. V porevolučnom období napísal Ján Horárik aj väčšie filozofické dielo, ktoré však zostalo neznáme. Vie sa, že ho poslal peštianskej Akadémii. Odniesol ho známy estetik August Greguss. Spis sa mal vydať po smrti autora vzhľadom na to, že bol napísaný v duchu Le systéme de la Nature (Systém prírody), ktoré vydal anonymne v roku 1775 francúzsky materialista P. H. D. Holbach. K vydaniu nedošlo. A dnes ani nevieme, či sa toto dielo niekde zachovalo.

Po páde revolúcie doľahol na Uhorsko vojenský despotizmus. Tento nútil Jána Horáríka stiahnuť sa z verejného diania. Pracoval ako súkromný učiteľ a prekladateľ. V roku 1959 vydal anonymne  maďarský preklad troch zväzkov Grimmových starovekých gréckych a rímskych povestí. Pokúšal sa opätovne pôsobiť publicisticky. Sčasti sa mu to podarilo: v rokoch 1862 - 1864 pod značkou AK prispieval do časopisu Az Ország tükre (Zrkadlo krajiny). Celkovo jeho Životné podmienky boli viac ako skromné. Preto v posledných rokoch svojho Života, súc chorý, žil u svojho brata v Banskej Bystrici, kde aj zomrel 20. mája 1864. Mal 56 rokov. V testamente rázne odmietol pohreb s cirkevnými obradmi.

Životní cesty Jána Horáríka boli zložité. Musel absolvovať mnohé vnútorné zápasy a súčasne odolávať nepriazni i útlaku zo strany vtedajších „mocných tohto sveta“. Ani zďaleka nemal potrebný materiálny blahobyt, ktorý by mu utváral vhodné podmienky na bádateľskú a inú tvorivú činnosť. Ťažko je dnes jednoznačne povedať, či to z hľadiska jeho celkového vývinu bolo len záporné. Možno práve ústrky a prenasledovania boli v takej či onakej miere príčinou, ktorá ho mobilizovala prekonávať rámce filisterského liberalizmu a viedla ho po namáhavej ceste hlbokých vnútorných premien i aktívnej verejnej činnosti na báze radikálneho ponímania sveta.

Ján Horárík bol neúnavným a dôsledným kritikom náboženstve a cirkvi. To však mohol robiť aj ako nábožensky veriaci človek a teológ. On však šiel omnoho ďalej. Už v období, keď hlásal „kresťanský humanizmus" bol fakticky na ceste odchodu od náboženstva, ba podľa všetkého táto pozícia bola maskou faktického neverectvm alebo až ateizmu. Tieto posledné črty nadobudli dominujúci charakter v ďalšom období vývinu Jána Horáríka, v ktorom vystupoval ako „demokratický humanista“. Preto možno súhlasiť s charakteristikou, ktorú vyslovil prof. J. Dubnický: Horárík je z ideologického hľadiska predovšetkým osvietenský racionalistický voľnomyšlienkar, opierajúci sa o novšiu idealistickú a tiež materialistickú filozofiu. Politicky je bojovníkom za demokratické slobody... Horárík je v jadre radikálny maloburžoázny ak nie plebejský demokrat. Preložené do súčasnej terminológie - Ján Horárík bol svetským humanistom a demokratom.

Ján Horárík sa hlásil k svojmu slovenskému pôvodu. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že ako publicista písal aj po slovensky. Ako humanista hlásal súčasne ideu bratstva a spolupráce medzi národmi, vrátane slovenského a maďarského. Preto bol už vo svojej dobe viac nepochopený ako pochopený. Doterajšia historiografia mu nevenovala miesto aké mu patri. Ani v súčasnosti sa mu zo strany oficiálnych -nielen politických, ale i kultúrnych a vedeckých kruhov nedostáva pozornosť. O to viac stojí úloha pred nami ukázať, aké miesto patrí Jánovi Horárikovi v našich dejinách myslenia a rozvoja svetského humanizmu na Slovensku v širšom kontexte. Spoločné úsilie slovenských, maďarských a nemeckých svetských humanistov by v tomto smere mohlo priniesť cenné výsledky.

 

Prof. PhDr. Ing. Jaroslav Čelko, DrSc. – Prevzaté z Prometheus Spravodaj SP, Roč. 8, čís 4. 1997.