DOMOV
 Albert EINSTEIN

(14. 3. 1879 - 18. 4. 1955) profesor fyziky, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku

[Článok prevzatý z knihy: Robert Homir : Šokující myšlenky slavných  - Vydavateľstvo EKOKONZULT , Bratislava 2005]

U kolísky  náboženstva stál strach

Všetko to, čo pôsobí na naše zmysly ako hmota, tak je vo skutočnosti veľká koncentrácia energie na pomerne nepatrnom priestore. Na hmotu by sme mohli teda pozerať ako na  také oblasti v priestore, v ktorých je energetické pole mimoriadne silné.

Hmota je vo svojej podstate energia, alebo inak povedané: energia má hmotu. Ak sa pozeráme na celý vesmír ako na uzatvorenú sústavu, potom môžeme prehlásiť, že energia vesmíru je stála.

 

Žiadna jej časť nemôže byť nikdy vytvorená a ani akokoľvek zničená. U kolísky náboženského uvažovania a všetkých religióznych zážitkov sú najrôznejšie city. Všetky religiózne predstavy vyvoláva v prvom rade  strach.

Ľudský duch sám nám predstiera, že existujú viac alebo menej analo­gické bytosti, na ktorých vôli a pôsobení závisí zážitky, ktorých sa obávame. A ľudia si myslia, že si môžu tieto bytosti priaznivo nakloniť tým, že budú prevádzať úkony a prinášať obete, aké sú podľa viery, tradované po mnoho pokolení môžu tým bytostiam páčiť a tak že sa im zalichotia do ich priazne.

V tomto zmyslu hovorím o náboženstvu strachu či chorobnej hrôzy. Táto vieru síce neprodukuje, ale zato veľmi výrazne ju udržuje pri živote

 

zvláštna kasta

 je celá tá armáda kňazov .
Tá sa vydáva za oprávneného prostredníka medzi obávanou bytostí a ľuďmi a práve na tom si buduje svoje privilegované postavenie. Túžba po nejakom poznaní, túžba  po láske a opore podnecuje aj vznik pojmu boha. Taký boh je bohom prozreteľnosti, bohom ktorý ochraňuje, určuje čo a ako má byť, ktorý odmeňuje a trestá     Je to bytosť, ktorá človeka utešuje v jeho nešťastí a v nesplnených túžbach. A ktorá uchováva a stráží i duše zosnulých.

 

Nie, boha ktorý odmeňuje a trestá objekty svojho stvorenia, boha, ktorý má takú , alebo onakú vôľu podobnú tej, akú pociťujeme  na sebe, toho si ja predstaviť neviem.

Náboženstvo je viera naivných ľudí

Ani si neviem a tiež ani nechcem si predstavovať jedinca, ktorý by prežil svoju fyzickou smrť. Také myšlienky nech v sebe živia duše slabé, či už zo strachu, z naivnej nevedomosti, alebo z nejakého smiešneho sebectva, z túhy po vybájených výhodách. To je náboženstvo naivných ľudí.

Pre takého naivku je boh bytosť, v ktorej starostlivosť dúfame, či ktorej trestu sa obávame. Jedná sa o akýsi sublimovaný cit podobný vzťahu dieťaťa k otcovi.

Bádateľ pravda verí v príčinnosť všetkého dania.. Jeho religiozita spočíva v uchvacujúcom úžase nad súladom prírodných zákonov, v ktorých sa prejavuje rozum tak zvrchovaný, že všetkya zmysluplnosť ľudského uväzovania a ducha je proti tomu iba veľmi ničotným odleskom.

A tento pocit je mu potom aj vodidlom pre celý život a konanie, pokiaľ  sa nedokáže zbaviť  od zotročenia sebeckými túžbami. Jedinec tuší, jak ničotné sú všetky ľudské túžby a ciele a a­ká vznešenosť a aký zázračný poriadok sa mu prejavuje v prírode aj v myšlienkovom svete.

Vtedy vníma svoju individuálnu existenciu ako väzenie a túží po tom, aby mohol zakúsiť celé svoje  bytie ako čosi jednotného a zmysluplného. Náboženskí géniovia všetkých časov sa vyznačujú práve touto vesmírnou reli­giozitou, ktorá nepozná žiadne dogmy. A nezná ani boha, ktorý by bol vnímaný ako bytosť podobnou človeka a vládnuci človeku.

Preto ani nemôže existovať žiadna taká cirkev, ktorej učenie by sa opieralo o vesmírnu religiozitu.

Prečo cirkev odjakživa prenasleduje vedcov?

A tým sa dostávame k otázke, aký je vzťah vedy a náboženstva.

Ten, kto je bezvýhradne oddaný názoru, že všetko dianie je zreťazením príčin, pre toho myšlienka bytosti, ktorá zasahuje do behu života a do ryt­mu a chodu sveta a vesmíru, je celkom smiešna a neprijateľná. Boh, ktorý odmeňuje a trestá je pre neho nemysliteľný už preto, že človek jed­ná podľa vonkajšej a vnútornej nevyhnutnosti

Z hľadiska božieho nenesie teda ani žiadnou zodpovednosť.

Etické konanie človeka nepotrebuje žiadnou oporu v náboženstve.

Bolo by to s ľudstvom veru veľmi smutné, keby sa malo krotiť len strachom z trestu a nádejou na posmrtnú odmenu.

Je teda pochopiteľné, že cirkvi odjakživa potierali vedu a prenasledovali jej prívržencov.