DOMOV                                                                Dodatky

bosniaci.JPG (26099 bytes) 

 

Bosniansky konflikt, pacifizmus a humanizmus

Pre pamätníkov starých čias „bosniaci“ boli podomoví potulní predavači, ktorí chodili s dreveným podnosom obsahujúcim ponúkaný tovar bežnej potreby z dediny do dediny – z mesta do mesta a živili sa príjmom z tohto predaja. Nemali domov, prespávali pod mostami alebo v stodolách im naklonených sedliakov. Výkričné ceny ponúkaných tovarov boli nesmierne nadsadené a potom už záležalo na vytrvalosti kupujúceho na koľko sa vedel zjednávať. Menovali sme ich aj „lacný Jožko“ - stretávali sme ich aj na jarmokoch, kde často stáli viacerí „bosniaci“vedľa seba a vôbec sa nepobili z konkurenčných dôvodov.

Prišiel juhoslovanský maršal Josip Broz Tito a poskytol im skromnú síce ale uspokojivú obživu, takže potulní „bosniaci “ sa postupne od nás a z európskych krajín vytratili. Táto idyla však netrvala večne a povedomie celého sveta sa sústredilo na túto malú oblasť Juhoslávie zmietanú neuveriteľne krutými skutkami občianskeho konfliktu, kde bývalí susedia nažívajúci predtým v pokoji sa zrazu začali vzájomne vyvražďovať.

Sled udalostí a priebeh konfliktu.

Konflikt v Bosne sa označuje zväčša ako ETNICKÝ konflikt, čo možno pokladať za maskovanie jeho charakteru – vyprovokovaného náboženskou rozmanitosťou a z nej vyplývajúcou neznášanlivosťou tejto oblasti. Odohrával sa medzi Bosniakmi, Chorvátmi a Srbmi, ktorí majú rovnakú materinskú reč – líšia sa v podstate hlavne odlišným majoritným náboženstvom. Podľa vedecky podopretej dizertačnej práce Ragnhilda Nordasa (Nórsko– pozri: www.prio.no/files/file45130_masterthesis_nordas2004.ppdf, str 6) “Úloha náboženstva v balkánskych vojnách a v Bosne- Hercegovine bola jednoznačná tým, že páchatelia rovnako ako ich obete sa identifikovali podľa svojich náboženských tradícií.“

Bosniansky konflikt sa odohrával medzi marcom 1992 a novembrom 1995 a boli spory o tom, či išlo o konflikt regionálny alebo medzinárodný. Napokon Medzinárodný tribunál OSN pre bývalú Juhosláviu (UN international tribunal FOR THE FORMER YUGOSLAVIA – skratka: ICTY) rozhodol 26. februára 2007, že išlo o medzinárodný konflikt, pri ktorom boli Chorvátsko a Srbsko agresorami, zatiaľ čo Srbsko ho pokladá výhradne za občiansku vojnu medzi skupinami vo vnútri Bosny.

V júni 1991 Slovinsko a Chorvátsko vyhlásili osamostatnenie svojich krajín a odtrhnutie od Juhoslávie. Reakcia Juhoslávie voči Slovinsku bola neúspešná, avšak v Chorvátsku to stálo životy ľudí najmä vo Vukovare v dôsledku masových popráv Chorvátov. George Bush uznal samostatnosť Slovinska aj Chorvátska, po čom nasledovala v apríli 1992 Bosna, ktorá vyhlásila tiež samostatnosť a EÚ spolu s USA ju uznali. (Akoby aj nie, veď zásada starých Rimanov: divide et impera! = rozdeľuj a panuje! – platí aj dnes).

Bosna bola vtedy prevažne moslimská krajina s 32 percentnou menšinou (pravoslávnych) Srbov. Nasledoval nepretržitý sled beštiálnych násilností ako odstreľovanie civilov v Sarajeve snajpermi (ostrostrelcami) z okolitých kopcov, násilné vyháňanie z domovov v celých mestách, sústreďovanie v koncentračných táboroch, masové popravy a napokon aj masové znásilňovanie žien a dievčat. Nevšímavosť svetovej verejnosti končila až po útoku na trhovisko v Sarajeve, ktorému podľahlo 68 osôb a 200 utrpelo zranenia. Nový prezident USA Bill Clinton donútil svojím ultimátom (cez NATO) Srbov k ústupu. To všetko však neukončilo krvavé konfrontácie a bosnianski Srbi napadali ďalej aj útočisko civilov v Srebrenici, v ktorej popravili asi 8000 mužov a chlapcov. Až 30 augusta 1995 pod velením USA začalo NATO letecké útoky proti pozíciám Srbov V Bosne, ktoré prinútili napokon zúčastnené strany k mierovým rokovaniam v Ohiu a napokon k prijatiu mierového dohovoru. (Daytonský mierový dohovor) Podmienkou dohovoru bolo aj rozdelenie Bosny na Srbskú bosniansku republiku a na Moslimsko-chorvátsku federáciu.

Odhady obetí vykazujú asi 200.000 moslimských civilov mŕtvych, 20.000 nezvestných a asi dva milióny utečencov. Z týchto počtov bolo Bosniakov 65 %, Srbov 25 % a Chorvátov 8 %.. Podľa názoru Ivo Lučiča z Univerzity v Mostare (http://hrcak.srce.hr/file/28798) je ekonomická situácia po piatich rokoch prijatia Daytonského mieru stále blízka katastrofe. Vidieť to na vysokých počtoch nezamestnaných, na nízkom hrubom národnom produkte, na devastovaných výrobných prostriedkoch a rastúcich počtoch profesionálov, ktorí emigrujú. Hrubý národný dôchodok Bosny je neporovnateľne nízky v porovnaní s európskym a svetovým priemerom (pozri: http://earthtrends.wri.org/pdf_library/country_profiles/eco_cou_070.pdf)

To všetko v mene spásonosných – avšak ODLIŠNÝCH náboženských presvedčení, ktoré zrastajú neodlučiteľne od ETNICKÝCH charakteristík zúčastnených troch národností. Ak by niekto chcel zľahčovať úlohu náboženstva v týchto zverstvách, treba iba doplniť, že na strane všetkých bojujúcich stránok boli aj DOBROVOĽNÍCI z cudziny spriaznení s nimi cez ich náboženstvo. Na strane Bosniakov bojovali dobrovoľníci z arabských krajín (moslimovia), ktorí prichádzali cez Chorvátsko s chorvátskymi osobnými preukazmi alebo pasmi. Volali sa „mudžahidíni“. Počnúc od 13 augusta 1993 tvorili tzv „ Prápor El Mudžahid“, ktorý bol rozpustený a vykázaný z Bosny až na základe Daytonského mierového dohovoru v r. 1995.

Čo si o tom myslíme my -- humanisti

Humanisti vždy boli výslovní pacifisti, ich tolerancia smeruje predovšetkým k tomu, aby sa ľudia vyhli akýmkoľvek konfliktom -- najmä vojnovým. Rozdiel od iných pacifistov je iba ten, že humanisti si podstatne viac uvedomujú, že pri vzniku násilných konfliktov -- či už regionálnych alebo aj svetových -- náboženstvá hrajú prvoradú úlohu, aj keď to je obvykle maskované inými aspektmi sporu.

Už spomínaný nórsky vedecký pracovník Ragnhild Nordas prišil vo svojich analýzach k takémuto záveru, že rozhodujúce pri vzniku náboženských vojen sú DVA faktory: sú to „interakcia náboženskej rozmanitosti a štátom podporovanej nábožnosti. Záver výskumov ukázal, že náboženská rôznorodosť samotná nevysvetľuje vznik (náboženských) občianskych vojen. V štátoch, ktoré sú nábožensky rozštiepené štátom podporovaná nábožnosť v záujme „stability“ máva obvykle práve opačné výsledky – zvyšuje riziko vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. (!!!) (w, str. 2)

Informácia o bosnianskom konflikte je teda iba reprezentačný príklad iných stoviek -- ba až tisícov (prevažne) nábožensky motivovaných konfliktov. V súčasnej-- pomerne mierovej atmosfére sveta je do roka takýchto konfliktov 30 až 50 . Scenár sa môže v detailoch líšiť podľa toho či ide o Severné Írsko, Bosnu, Kosovo, Darfour v Sudane alebo Ayodhu v Indii a všetky tie ostatné miesta sveta. Podstata je však vždy rovnaká: Je to inherentná vlastnosť každého náboženstva vzbudiť presvedčenie, že iba toto náboženstvo je správne a tým navodiť nežičlivý až nepriateľský postoj proti všetkým ostatným. My vieme, že pokiaľ budú na svete náboženstvá ľudstvo bude ustavične vystavené aj náboženským regionálnym alebo všeobecným vojnám.

Vieme aj, že náboženstvá budú na svete ešte dlho pretrvávať, preto naše prvoradé úsilie by malo spočívať v presadzovaní čo najdôslednejšej odluky cirkvi od štátu. Ani toto celkom nevyrieši riziko vzniku zverstiev aké sme popísali v Bosenskom konflikte, ale celkom iste takéto rizika môže obmedziť.

Odporúčané pramene:

 http:// <http://www.prio.no/files/file45130_masterthesis_nordas2004.pdf>,

http://hrcak.srce.hr/file/28798