Domov

Karol Havlíček Borovský - nebojácny hlásateľ slobodomyseľnosti  

(Pozri tiež Výber epigramov Borovského)

   Národným obrodením sa nazýva historické obdobie rozkladu feudalizmu a prechodu ku kapitalizmu, v ktorom sa postupne formovali novodobé národné hnutia a národy. Vo vzťahu k Čechám sa jeho začiatok datuje do konca 18. storočia. Vtedy sa začala jeho prvá etapa, ktorá trvala do trid­siatych rokov 19. storočia. Jej obsah tvorili jazykové a kultúrne zápasy.

 

V 30. rokoch sa dostal do popredia zjavne bojovný politický program. Nastal vzostup českého národného inutia a rozšírenie politickej aktivity, ktorá sa realizovala prostredníctvom takých inštitúcií, ako bola Priemyselná jednota či Meštianska beseda. Do tohto ideologického a politického ruchu, ktorý úzko súvisel s pomerne veľkým ekonomickým rozmachom Čiech, sa začlenil aktívne mladý Karol Havlíček, s prídomkom Borovský. K. H. Borovský sa narodil 21. októbra 1821 v Borovej Rudnej. Do školy začal chodiť vo svojom rodisku. Rok navštevoval „normálku" v Jihlave, aby sa naučil po nemecky. „Hlavnú školu", čiže premonštrátske gymnázium navštevoval v Nemeckom Brode. Siedmu a ôsmu triedu gymnázia, kde sa realizovala výučba filozofie, absolvoval v Prahe. Pod vplyvom gymnaziálneho prostredia, ako aj vplyvu teológa Brúžeka si potom zvolil štúdium teológie. Ako poslucháč bohoslovia sa však nevyvíjal podľa predstáv vtedajších cirkevných kruhov, a tak ho už po roku zo štúdia na bohosloveckej fakulte vylúčili.

V novembri 1842 sa na základe odporúčania Pavla Jozefa Šafárika stal vychovávateľom v Moskve. Tam pobudol dva roky. Po návrate domov pomáhal otcovi v obchode a venoval sa aktívne a úspešne ochotníckemu divadlu.

 

Novinár, básnik a spisovateľ

S pomocou Františka Palackého sa K. H. Borovský stal 1. januára 1846 redaktorom Pražských novín a ich beletristickej prílohy Česká včela. Od 6. apríla 1848 bol redakto­rom denníka Národní noviny. Keď ho rakúske úrady v januári 1850 zastavili, začal vydávať vlastný časopis Slovan. Pre represie však vychádzal len do augusta 1851.

K. H. Borovský bol veľmi aktívny, priebojný a odvážny novinár. Zaujímal stanoviská k všetkým politickým udalostiam, komentoval ich, učil čitateľov politicky myslieť. Právom sa považuje za zakladateľa modernej českej politickej žurnalistiky.

Prvé literárne pokusy uskutočnil už ako študent gymnázia. Ich výsledky sa nezachova­li. Podobne nie sú známe ani jeho epigramy, ktoré napísal ako bohoslovec. Počas pobytu v Moskve z jeho pera vzišlo 78 epigramov. Po návrate domov v tvorbe epigramov pokračoval. Zosumarizoval ich do piatich tematických okruhov - Cirkvi, Kráľovi, Vlasti, Múzam, Svetu a vydal ich v roku 1845. Už v Moskve vznikli prvé verše veľkej satirickej básne Krst svätého Vladimíra. Básnická tvor­ba činila jednu z hlavných súčastí literárneho pôsobenia K. H. Borovského. Vyvrcholila počas jeho vyhnanstva v Brixene. Tam napísal tirolské elégie Krst svätého Vladimíra a Kráľ Lávru.

Do spisovateľskej society sa začlenil uverejňovaním prozaických čŕt Obrazy z Rus. Na základe výberu zo svojich článkov zostavil publikácie Duch národných novín a Epištoly kutnohorské, ktoré vyvolali veľký záujem.

Ako básnik a prozaik, literárny kritik i pre­kladateľ sa K. H. Borovský stal významným činiteľom českého písomníctva. Nebolo to ná­hodou ani tým, že by bol „dieťaťom šťasteny", ale na základe vlastného úsilia. Skapitalizoal výsledky záujmu o život českého ľudu, jeho reč a sloh uplatňovaný v ľudovej poézii a próze. Hlboko sa oboznamoval s tvorivými postupmi ruskej literárnej tvorby, ako aj viacerých západoeurópskych mysliteľov a spisovateľov, najmä Voltaira a Lessinga. Tak našiel cenné podnety a „stavebné kamene" na tvorbu svojského, rýdzeho, jasného a britkého štýlu. Jeho uplatňovaním vychádzali spod pera K. H. Borovského literárne výtvory, ktoré boli

nadšene prijímal. Právom H. G. Schauer, čes­ký literárny kritik druhej polovice 19. storočia napísal, že K. H. Borovský bol „nesporne najnárodnejší, rýdzo český spisovateľ."

 

Od hlbokej viery ku kritike náboženstva a cirkvi

Rodinné prostredie, obdiv k teoló­govi Brúžkovi, myšlienkové dianie na premonštrátskom gymnáziu a zrejme aj iné okolnosti, o ktorých literárne pramene nehovoria, viedli K. H. Borovského v jeho chlapčenskom období k hlbokej a zrejme aj úprimnej náboženskej viere. Náboženské cítenie a postupne aj myslenie tvorili nosnú črtu jeho svetonázoru až do skončenia gymnaziálneho štúdia. Počas dvojročného zaoberania sa filozofiou vznikli v jeho vedomí prvé „malé trhlinky" v otázke vzťahu viery a  podobne ako Augustín Smetana, že ich štúdiom teológie prekoná. Ale nestalo sa tak. Jeho racionálneho uvažovania. Myslel si však, myšlienkový vývin ako bohoslovca sa vyvíjal iným smerom.

V denníku, ktorý si K. H. Borovský písal v seminári, zakotvil zaujímavé postrehy a svoje vlastné názory na niektoré stránky náboženskej viery a pôsobenia cirkvi. Tie sa v takej či onakej miere potom vynárali v pro­cese formovania jeho svetonázoru, v ktorom mala kritika náboženstva a cirkvi významné miesto a úlohu. Treba podčiarknuť, že išlo naozaj o proces, a nie o akési náhle, jednora­zové „precitnutie", akýsi „skok" či „preskok" z jednej pozície na druhú. Tak možno vidieť, ako K. H. Borovský konfrontuje svojrázne svoje predstavy o ranom kresťanstve s vtedajšou situáciou cirkvi. Potom to bola ním vytváraná svojská symbióza katolicizmu a „osobného" náboženstva ako protiváha vtedajšej teológii i cirkevnej praxi. Po aktív­nom štúdiu napokon K. H. Borovský prešiel na pozície osvietenstva. Najprv sa oboznámil s názormi nemec­kého osvietenca G. E. Lessinga a potom s dielom E A. Voltaira. Silne ho zaujal deizmus uvedené­ho francúzskeho mysliteľa. Ako osvietenec sa najmä po ná­vrate z Ruska smelo púšťal do riešenia nábo­ženských „záhad", prenikal do pod­staty náboženstva, jeho „svetskej" funkcie, posmie­val sa logickým omylom, proti- rozumovým špe­kuláciám a vôbec

všetkému, čo považoval za nános naplavený kňazskou zlobou a nenávisťou. Rozumovú kritiku nechápal len v abstraktnej, filozofickej „ rozumu". Vtip a dôvtip považoval za cenné faktory rozumového nazerania. Pritom zdô­razňoval, že treba spájať rozum s poctivosťou. Takýmto spojením sa utvára nástroj na uspo­kojujúce riešenie všetkých svetových záhad. Radil obracať sa vždy k rozumu, spoliehať sa na vlastnú schopnosť ľudí myslieť ako na účin­ný kompas na orientáciu každého človeka v každej situácii. Lebo „zdravý rozum" vlastní každý človek.

Napriek tomu nebol K. H. Borovský „sucho" hútajúci mysliteľ, bezhraničný racionalista. Jeho kritický a bojovný zápal vyvieral nielen rozumu, ale aj z hlbokého citu schopného vášnivo zaujať a nadšene strhávať. Ale cit u neho nikdy nestál proti rozumu, bol rozumom usmerňovaný.

K. H. Borovský svojím ostro kritickým osvietenským rozumom pitval a hodno­til náboženstvo ako celok. Ukazoval, čo je v náboženstve prekonané, nepotrebné, a čo je ešte použiteľné, či dokonca nepostrádateľné z hľadiska záujmov vrstiev, v mene ktorých vystupoval. Preto jeho postoje k náboženstvu boli ovplyvňované potrebami vtedajších poli­tických zápasov.

Takto sa formovali názory K. H. Borov­ského aj na postavu boha. V roku 1842 jeho ponímanie problematiky bolo ešte nábožen­ské. Potom u neho prevládol zrejmý deizmus, v rámci ktorého dospel k abstraktnému poní­maniu boha. A takého boha je možné uctievať, ale nie milovať. Postupne však prestal uznávať boha ako stvoriteľa všetkého. A tak ho už ani neuctieval. Odmietal modlitby ako prostrie­dok pôsobenia ľudí na boha. Vytýčil úlohu - viac konať ako modliť sa. Človek sa má stať „sám sebe bohom" - treba prejsť od viery v nadprirodzene, od viery v jeho moc či po­moc k totálnemu uznávaniu seba samého.

K. H. Borovský sa často dotýkal sociálnej funkcie náboženstva. V článku uverejnenom v Národných novinách v septembri 1849 označil náboženstvo za „hanebnú nehanebnosť a podvádzanie ľudu", smerujúc k tomu, „aby obecný ľud nepremýšľal a nechápal svet."

V rámci svojej koncepcie človeka K. H. Borovský odmietal názory teológov, že ľudia majú žiť a konať s prihliadaním na „onen svet". Vykresľovanie posmrtných odmien kdesi na nebi charakterizoval ako falošné prísľuby; tie majú osladzovať peklo, ktoré majú mnohí ľudia na zemi. Zastrašovaniu peklom sa ironicky vysmieval. Ako „rýdzi" pozemšťan považoval šírenie eschatologických predstáv za zakrývanie chytráckych ťahov svetskej aj cirkevnej reakcie zameranej na demobilizáciu ľudových más vo vtedajších politických zápasoch.

Významnú úlohu zohral K. H Borovský v oblasti kritiky cirkvi. Spočiatku išlo o naze­ranie veriaceho, ktorý si uvedomoval rozpor medzi hlásaním určitých morálnych princípov na strane jednej a praxou cirkvi, vrátane životného štýlu cirkevnej hierarchie na strane druhej. Neskôr to bola kritika ako súčasť zápasu s rakúskym profeudálnym režimom z pozície uvedomelého predstaviteľa vtedy dvoch despotizmov - svetského a cirkevného. Ich podstata bola rovnaká, len rúcha boli iné. Pritom cirkevný despotizmus považoval K. H. Borovský za horší, je totiž najrafinovanejší, lebo „svätyňou zaslepuje nevzdelaný ľud, zneužívajúc rúhavým spôsobom meno božie."

Výrazne vystupuje do popredia jeho hodnotenie úlohy cirkvi v českých dejinách. Obdobia po Bielej Hore videl ako spojenie pravoverných vládnucich vrstiev s cirkevným despotizmom. K. H. Borovský považoval cir­kevnú hierarchiu a najmä jej špičky úhlavného nepriateľa českého národa vo všetkých dobách jeho dejín. Pritom zdôrazňoval, že v záujme udržania pozícií svetských feudálov aj svojich vlastných používala aj najhoršie prostriedky.

V tejto súvislosti je namieste spomenúť zásadné kritické stanovisko k cirkevným názorom o pôvode moci a štátu, vrátane tvrdení, že panovníci sú z „božej milosti".

Význam K. H. Borovského bol v jeho časoch veľký. Ako kritik náboženstva a cirkvi bol aj výnimočný. Jeho pregnantnosť úsudkov ovplyvnená osvietenskou nezmieriteľnosťou je skutočne uchvacujúca. Ich podstatu pritom vyjadroval ako majster pera a satirik. Ako prí­klad možno uviesť jeho velbáseň Krst svätého Vladimíra. Na prvý pohľad sa javí ako satira na dávne časy. V skutočnosti to bolo dobové omietnutie boha ako plodu snáh vládnucich feudálnych kást udržať si moc nad ľuďmi, ako plodu úsilia predstavovať boha v úlohe nástroja na zastrašovanie širokých más, ich odvádzania od aktívnej činnosti, od boja za zmeny svetských aj cirkevných poriadkov.

Podstatnou a možno hlavnou zásluhou K. H. Borovského bolo zve­rejňovanie a šírenie kritických názorov v širokej verejnosti. Napomáhalo tomu aj umenie formulovať kritické postrehy tak, aby o ne mali záujem aj nábo­žensky veriaci ľudí. Aj v tomto smere sa mu naozaj darilo. A tak ho široké ľudové vrstvy takpovediac uctievali, lebo oprávnene verili, že vyjadruje ich túžby a potreby.

Niektorí „maximalistickí" kritici ťažko chápu, že K. H. Borovský nie vždy jasne vyslovoval svoje postoje. Napríklad, či je ateista, alebo či dospel k ateizmu. Treba preto jasne povedať, že prechod K. H. Borovského od náboženstva k slobodomyseľnosti až k ateizmu, trochu zakrývanom deizmom, bol zložitý a uskutočňoval sa v neľahkých podmienkach. Ako politik a najmä publicista musel zohľadňovať viaceré skutočnosti. Bolo to napríklad úsilie o zrozumiteľnosť, aby sa jeho práce dostávali medzi široké čitateľské kruhy. Bola to verejná mienka, či skôr skupinová mienka meštianskych vrstiev, ktoré videli v ateistovi nemorálneho človeka. V neposlednej miere išlo o „opatrnosť" pred cenzúrou. Preto tá údajná nedôslednosť či ostražitosť pri formulovaní a uverejňovaní jeho práce. Svoje postupy charakterizoval v súvislosti s Kutnohorskými epištolami, keď nie. Konštatoval, že nehovoril nepravdu, ale nepovedal ani celú pravdu. A súčasníkom i nasledujúcim pokoleniam odkázal: „Chceš-li mne... znáti, nehleď na mé spisy: tam mne vidíš do srdce jen skrz zrcadlo, dané od svet­ských predsudku; ale hleď na mne, až ja meč do rukou vemu proti vrahům vlasti a až budú umírat pro vlast, tenkrát patŕ mi do tváre."

 

Utrpenie K. H. Borovského

Zmenu politickej orientácie a kritika náboženstva a cirkvi, ktorá mala veľký ohlas v rôznych spoločenských vrstvách, sa neblaho odrazila na živote K. H. Borovského. Veľká časť českej buržoázie ho od seba nielen odsotila, ale aj umožnila reakčnému bachovskému režimu, nastolenému v roku 1851, aby ho zovrel do svojich klieští. Najprv sa to prejavilo príkazom na zastavenie jeho Pražských novín v januári 1849. Potom sústavná perzekúcia, vrátane krátkodobých väzení a častých súdnych procesov vedených proti nemu. Napokon systematické útoky proti jeho revue Slovan, vydávanom v Kutnej Hore. Musel sa vzdať svojho milovaného časopisu a odísť do rodného kraja. Stalo sa tak - ako už bolo povedané -v auguste 1851.

Niektoré pramene uvádzajú, že sa chcel  venovať poľnohospodárstvu .Ale tento zámer mu kontrarevolučná vláda nedovolila uskutočniť, lebo Borovského v polovici decembra 1851 zatkli a deportovali do Bixen na miesto jeho núteného pobytu. Tam prebýval skoro štyri roky.

Po viacerých žiadostiach úrady nútený pobyt K. H. Borovského zrušili. Do Čiech sa vrátil 25. apríla 1855. Návrat to bol trpký, lebo jeho manželka krátko predtým zomrela. Určili mu pobyt v Nemeckom Brode. Žiť v Prahe mu nedovolili. Domov sa vrátil s podlomeným zdravím. Začiatkom roku 1856 ochorel na tuberkulózu a 29. júla 1856 ani nie tridsaťpäťročný zomrel. Na poslednej ceste ho odprevadili tisíce ľudí, ktorým dával príklad v ich vlasteneckom zápase a ktorí ho mali úprimne radi.

Od úmrtia Karia Havlíčka Borovského uplynulo už 150 rokov. Jeho dielo je však stále živé. Treba porozmýšľať, ako ho aj v dnešnej dobe využívať pri šírení myšlienok svetského humanizmu

 

Prof. Jaroslav Čelko

 

 

Pozri tiež Výber epigramov Borovského