DOMOV

 

Kardinál J. Ch. Korec povedal :

"S úžasom som sa pozeral a počúval poslanca NR SR, ktorý vyhlásil kresťanstvo za najhanebnejšie náboženstvo a cirkev za najhanebnejšiu inštitúciu. Takéto surové slová nezazneli, aspoň podľa mňa, v slovenskom parlamente nikdy ani pred novembrom."

(Koniec citátu.)


(Pozri: "Publikované myšlienky sú z kázne nitrianskeho sídelného biskupa a kardinála J. Ch. Korca na sviatok sv. Cyrila a Metoda, ktorá odznela 5. júla 2003 na Kalvárii v Nitre.")

Pozrime sa teda, čo to ten poslanec NR SR vlastne povedal ? Naozaj vyhlásil "kresťanstvo za najhanebnejšie náboženstvo a cirkev za najhanebnejšiu inštitúciu," alebo iba INFORMOVAL o FAKTOCH, ktoré sa apologeti usilujú utajovať už dve tisícročia ?

Je to pravda čo tvrdí Kardinál J. Ch. Korec, alebo je to iba dávno osvedčený ÚTOK V SEBAOBRANE (pokiaľ niet objektívnych argumentov)?

 

ZÁZNAM PREJAVU POSLANCA KONDRÓTA V NR SR

Vážený pán predseda....

Vzhľadom na politicky vývoj posledných niekoľko rokov je zrejme, že pri prejednávaní zákona o interrupciách ide o ďaleko viac ako o interrupcie. Ide o zápas katolíckych fundamentalistov so zvyškom spoločnosti o charakter štátu.

Na tento zápas sa ortodoxní katolíci s podporou kléru pripravujú dlhodobo. Postupujú cieľavedome, rafinovane a svoje ciele dosahujú nenápadne a krok za krokom. Pritom si upevňujú moc i vplyv a svoj tlak stupňujú. Konečným cieľom je katolícky štát, kde sa pod kuratelou Vatikánu ortodoxný katolicizmus stane jedinou ideológiou. Už dnes sa do škôl hrubým spôsobom vnucuje naboženská výchova, presadzuje sa zákaz nedeľného nakupovania, známy je aj ich postoj k homosexuálom. Robí nám to ťažkosti v modernej EU. Klérus arogantným spôsobom ovplyvňuje výsledky volieb v neprospech „neznabohov“, a to i za pomoci ich pohanských peňazí. Slovom skúšajú čo si môžu dovoliť.. Hlúpi a chudobní sa ovládajú ľahšie.

Keďže predmetom sporu je žena, jej slobodná vôľa a jej práva iste bude vhodné pozrieť sa, aký je vzťah kresťanstva k žene a kto ho formoval. Východiska boli v zásade len dve: dedičný hriech a rozpínavosť.

Žena, mala by si ustavične chodiť v smútku a handrách, so slzami v očiach, poskytujúc obraz ľútosti, aby sa zabudlo že si znivočila ľudské pokolenie. Žena ty si brána pekiel!“

To je pohľad Tertulliana na ženu. Jedného z apologétov kresťanstva, ktorý žil v rokoch 150 – 220 n.l. On je i autorom chýrneho výroku: Credo quia absurdum est. /Verím, preto že je to nezmyselné!, čo malo byť jeho reakciou na tvrdenie, že panna počala a porodila.

Táto kresťanská autorita okrem toho i zúrivo útočila proti antickej filozofii, vede i slobodnému mysleniu, tvrdením: „Po Kristovi nepotrebujeme vedychtivosť, po evanjeliu nepotrebujeme badanie.“

Augustinus zvaný Blažený (354 - 430 n.l.) bol zase otcom myšlienky, že „cirkev má právo donucovať ľudí vo veciach viery k pravde“, čo nekvalifikoval ako násilie, ale ako starostlivosť o blaho človeka a že zdrojom všetkých právd je boh. (nepovedal ktorý).

Toto boli základné schémy a autority, na ktoré sa cirkev často odvolávala. Najmä v časoch - keď miluj blížneho svojho ako seba samého - nezaručovalo rast jej majetkov, moci a vplyvu. Len čo cirkev zbohatla a podriadila si i svetských panovníkov, požiadavka skromnosti odriekania a utrpenia sa vyžadovala len od plebsu. A tak dvojaká pokrytecká kresťanská morálka bola na svete. Na takomto podhubí vývoj napredoval len pomaly a ťažko, a nie vďaka, ale napriek kresťanskému dogmatizmu, ktorý bol 1600 rokov jeho najväčšou brzdou.

Podľa kresťanského mýtu je príčinou všetkého utrpenia ľudstva pramatka EVA, teda žena a týka sa to i nenarodených deti. Na druhej strane muž, teda Adam je vinný až v druhom rade. Trochu kruté a neobjektívne za túžbu po poznaní a vitamínoch. A sme pri koreni veci!

Tento mýtus o stvorení človeka, lepšie povedané muža, bol východiskom kresťanstva. Išlo nielen o podriadenosť ženy mužovi, ale vznikli i pochybnosti či je žena človek! Dedičný hriech neskôr kresťanskí ideológovia preinačili na hriech sexuálny, lebo z jablka sa stalo jablko života a reprezentovalo pohlavnú túžbu. Pohlavná túžba bola zrazu dielom diabla a jeho sprostredkovateľom bola žena. Nečudo, že žena stala bytosťou nebezpečnejšou než sám diabol. Z týchto dôvodov zatracovali ženu Anastázius Veľký a Antónius Egyptský - prvý mních kresťanstva. „Keď uvidíte ženu majte na mysli, že nemáte pred sebou ľudského tvora, ale samého diabla.“

Diskusie o tom, či žena má dušu t.zn. či je človekom - rozriešil až ekumenický koncil roku 585. Žene sa priznala duša a kresťanstvo ju uznalo za človeka prevahou jediného hlasu.

Rané kresťanstvo využilo ženy na rozšírenie viery, neskôr im však určilo pasívnu úlohu - Taceat mulier in ecclesia (Nech mlčí žena v zhromaždení). Apoštol Pavol (resp. Autor Vulgaty) tak vykázal ženu z cirkevných služieb a kléru a určil jej miesto poslušnej menejcennej poddanej bez možnosti zasahovať do chodu cirkvi i spoločnosti.

Tento ženský status menejcennosti tak muži oficiálne zdôvodnili a to na základe svätého písma. Tieto myšlienky nakoniec vedecky rozvinul Tomáš Akvinský keď tvrdil, že žena je rýchlo rastúca zelina a nedokonalý človek, ktorého telo len preto rýchlejšie dospieva lebo je menejcenné.

Práve v jeho prístupe k žene ako diablovmu nástroju a názore zvrchovanosti pápeža nad svetskou mocou povýšil cirkevné dogmy nad zákon a stal sa tak spolu s Augustínom duchovným otcom inkvizície hrôzostrašného súdneho tribunálu, ktorý nebol ničím iným iba peklom na zemi. Hlavnou obeťou tejto niekoľko storočnej genocídy bola Žena.

Cirkev až do 19. storočia vnucovala a diktovala svoje antifeministické názory i civilnému právu a rodinnému a manželskému životu. Katolícka cirkev postupne pružne prispôsobovala výklad biblie až dospela do štádia, kedy manželstvo nie je otázkou súkromia a svetského zväzku, ale záležitosťou cirkvi. Ponižovaná, utrápená, ekonomicky závislá (najprv na otcovi potom na mužovi) a utláčaná žena, vychovaná k utrpeniu, žijúca vo svete mužskej dominantnosti sa stavala ľahkou korisťou náboženstva, ktoré naoko poskytovalo útechu pred tým, čo samo vyvolalo. Manželstvo cirkev povýšila na sviatosť.

Cirkev vznik manželského zväzku postupne komplikovala cez povinný cirkevný sobáš, povinné zásnuby, a nakoniec v roku 1215 i ohlášky. Tieto úkony samozrejme spoplatnila. Ďalším proti manželským monetárnym nástrojom boli dispenzácie t.zn. umelo vytvorene prekážky, zasahujúce až do siedmeho kolena a týkajúce sa i napr. krstného a birmovných rodičov. Z týchto prekážok sa dalo vykúpiť. V dišpenzáciách bola zahrnutá i diskriminácia žien napr. prekážkou bol prezretý vek (nad 24 rokov), chudoba vdovy, nedostatok vena atď.

Teologické učenie o slobodnej vôli danej od boha všetkým ľudom bolo a je v ostrom kontraste s cirkevnou praxou a to v najzákladnejších otázkach slobody rozhodovania. Kanonické pravo, podľa ktorého bol muž hlavou ženy, bolo podhubím pre kárne pravo, na základe ktorého mohol muž ženu beztrestne i telesne trestať. Muž bol vlastne vlastníkom ženy, keďže ju mohol i násilím donútiť, aby sa k nemu vrátila i proti jej vôli. Cirkev nielenže tolerovala právo prvej noci, ale toto pravo prešlo neskôr i na cirkevnú vrchnosť. Žena za zlatej éry kresťanstva nielenže nosila pas cudnosti, ale v prípade cudzoložstva mohla byt spalicovaná a fyzicky týraná, ba i usmrtená, často i zamurovaním za živa. Žena bola znevýhodnená i v otázkach majetkových nárokov a dedičstva.

Dvojakosť morálky kresťanstva a cirkevných hodnostárov dokumentuje napr. skutočnosť že, v roku 1490 v Ríme žilo podľa odhadu 10 000 prostitútok. Čo na mesto s asi 100 000 obyvateľmi bol obrovský počet. V Benátkach ich bolo ešte viac. Presnosť týchto odhadov súvisí s tým, že cirkev mala zrejme presnú evidenciu, pretože pápež Sixtus IV spoplatnil toto remeslo a zdanený mimomanželský pohlavný styk prinášal ročne do cirkevnej pokladnice i 20 000 dukátov. Dobrý tip pre ministra financií.

Cirkevní hodnostári mali v tej dobe oficiálne milenky i nemanželské deti. Ako je to dnes páni biskupi? Do sexuálnych orgií najvyššieho kléru sa zapájali i pápeži a výnimkou nebolo ani krvismilstvo, resp. že niektoré milenky cirkulovali medzi viacerými mužmi z ich blízkeho okolia. Slovom zhýralý život cirkevných špičiek patril vtedy k spoločenskému bontónu.

Tento všeobecný úpadok mravov v 14. a 16. storočí, ktorý generovalo katolícke duchovenstvo zasiahlo i kláštory a tam nadobudlo obludné rozmery. Dôsledkom bolo, že potulný kňaz alebo mních mohol splodiť i desiatky nemanželských detí bez postihu, na druhej strane žena - mníška v prípade následkov pohlavného styku sa priamo v kláštore stávala obeťou pokútnych metód na zbavenie sa plodu. Neodborný zásah nekončil často len stratou zdravia, ale i života. Pokryteckí cirkevní hodnostári – „znábohovia“ pritom neváhali, za múrmi kláštora nechať nešťastnicu (či podľa ich žargónu hriešnicu) ukameňovať, utopiť i s dieťaťom, ale najmä zamurovať za živa! Veď išlo o udržanie moci a vplyvu katolíckeho kléru.

Takto vyzerala prax kresťanskej lásky k blížnemu priamo v kláštoroch a medzi cirkevnými špičkami. Takéto veľkorysé bolo odpustenie v čase, keď katolíci zasahovali do všetkých sfér života a boli na vrchole moci. Zvrátenosť a pokrytectvo katolíckeho kléru prerazil i do súdobej satiry. Nečudo, veď kláštory boli nielen miestom pre sexuálne orgie, ale od 15. storočia svätí otcovia vydávali odpustkové cenníky, v ktorých kľúčovú úlohu hralo - „nezosmilníš“. Tým sa sami zaslúžili o to, že pôvodný mravný obsah kresťanského učenia sa vytratil, pretože obchodovať bolo možné i z vlastným svedomím.

Žiadne iné náboženstvo nebolo voči žene také bezcitné a arogantné ako kresťanstvo a to najmä vo chvíľach, keď malo dôjsť na jeho slová o odpustení a láske k blížnemu. Tento bigotný postoj k žene, ľudskej prirodzenosti, sexualite i manželstvu mal za následok utrpenie ženy a jej detí, najmä ak išlo o deti nemanželské, čo neraz vyústilo k opovrhovaniu a ponižovaniu, ale i k vraždám či samovraždám. Pritom obeťou nebol nikdy muž, ale mladá a neskúsená žena, resp. nevinné a oklamané dievča. Týmto antifeministickým a antihumánnym postojom cirkev len deklarovala svoju mocenskú pozíciu, ako i ambíciu rozhodovať o najintímnejších veciach utláčanej ženy, i za cenu toho, že hrubým spôsobom zasahovala do najintímnejšieho súkromia ženy a uzurpovala si právo rozhodovať o jej živote, osude a rozsahu viny a neviny.

Až reformované cirkvi zrušili nielen celibát kňazov, ale i sviatosť manželstva, ktoré sa tak stalo podľa Luthera výlučne svetskou záležitosťou, ale i prirodzenou ľudskou potrebou, ktorej neslobodno klásť prekážky. Katolícka cirkev na svojich bigotných postojoch zotrváva dodnes. Svoju moc nad prostými bohabojnými ženami zneužívali kňazi i vyberaním telesného desiatku, a najčastejším miestom súlože, celibát dodržiavajúceho kňaza a veriacej bolo prítmie spovedelnice a sakristie. Toto zneužitie moci sa natoľko rozmohlo, že v roku 1322 Oxfordský koncil zakázal spovedať ženy na tmavých miestach a ešte i v roku 1617 zakázal cambrajský arcibiskup spovedať ženy v sakristii.

To najhoršie však ženu ešte len čakalo. V čase, renesancie, keď pokrytecká a bigotná cirkev strácala pôdu pod nohami pod tlakom renesančných mysliteľov ukázala, že o svoje pozície bude bojovať tvrdo a nekompromisne bez ohľadu na obete a kaluže krvi, ktoré prerástli v plošnú genocídu. Áno, budem hovoriť o inkvizícii - o monopole dominikánskeho rádu na život a na smrť. O túto hrôzostrašnú vývojovú etapu Európy známu ako prenasledovanie kacírov a čarodejníc sa zaslúžili tzv. svätí otcovia 13. storočia Gregor IX. (1227-1241) v roku 1232 založil Súd Svätého ofícia Inkvizície a bol mu priamo podriadený. Pápeži Inocent IV.(1243-1254), Alexander IV. (1254-1261) v tomto pokračovali. Masovosť tomuto utrpeniu však dal Inocent VIII. (1482-1492). Na čelo boja proti kacírom v dnešnom žargóne katolíckeho kléru neznabohom, vymenoval dvoch nemeckých dominikánskych teológov a inkvizítorov - Jacoba Sprengera a Heinricha Insitorisa Kramera. Ich nasadenie, pedantnosť a kumšt pri hromadných vraždách bezbranných a nevinných ľudí, najmä žien prekonal azda až o necelých 500 rokov iný Nemec, známy pod menom Eichman. Títo ľudomilní vydarenci vybavení pápežskou bulou a plnou mocou vydávajú roku 1487 známy Hexenhammer – Kladivo na Čarodejnice. A aby pohon bol úspešný, nezabudlo sa ani na ekonomickú stránku veci tj. pobádaciu zložku inkvizítorov. Majetok obetí pripadol totiž ich vrahom a mučiteľom.

Zvrhlý vývoj kresťanského kléru dokumentuje i skutočnosť, že kým pápež Gregor VII (1073-1085) varoval dánskeho kráľa pred obvinením žien z čarodejníctva za nešťastia, ktoré postihlo krajinu o 400 rokov neskôr sa slová starého zákona (Exodus – Druhá kniha Mojžišova hlava 22 verš 17.: „Čarodejnicu nenecháš nažive“ - začali napĺňať. Ranní kresťania pritom vieru v diabla považovali za pohanstvo. Je len logické, že prísni askétovia dominikáni v dôsledku nenaplnenej a potláčanej sexuality svoju pozornosť upriamili najmä na ženu. Hromadné popravy najmä upálením sa konali verejne za prítomnosti detí, ale surovým a dômyselným mučením znetvoreným ľudským troskám bolo zakázané prejaviť ľútosť a súcit.

Tento pogrom v mene jediného boha, božieho odpustenia a lásky k blížnemu drásal Európu tri storočia. Boli dediny i celé kraje, ktoré prišli o väčšinu obyvateľov ženského pohlavia. V Lipsku jediný inkvizítor a profesor práva či lepšie povedané masový vrah (Benedikt Carpzow) poslal na smrť viac ako 20 000 čarodejníc. Ako to bolo s jeho svedomím páni biskupi? Ženy sa upaľovali po stovkách a to v jeden deň. Svedkovia tejto nielen katolíckou cirkvou organizovanej verejnej hrôzy hovorili o stonajúcom horiacom lese, plnom neľudských nárekov. Zhovievavejší ako katolícka cirkev či kresťania boli k odsúdeným ženám často kati, ktorí ich zlomením väzov ušetrili aspoň od hrôz smrti upálením.

Medzi odsúdenými boli i malé ročné dievčatká s odôvodnením, že ich splodil diabol! V procesoch z bosorkami nebolo treba dôkazov. Medzi odsúdenými boli všetky vekové kategórie žien a týkali sa všetkých spoločenských vrstiev.

Upálený bol Giordano Bruno a Johaness Kepler musel vyvinúť nadľudské úsilie, aby podobný osud nepostihol i jeho matku. Keď tvrdil, že proti nej niet dôkazov žalobca len lakonicky skonštatoval, že v Elwagenskej oblasti upálili viac ako 100 bosoriek bez akýchkoľvek dôkazov. Posledná bosorka bola sťatá v roku 1782 a volala sa Anna Goldiová. Výsledok: stovky tisíc nevinných obetí.

Dnes katolícka cirkev a jej vlajkonosiči v parlamente znova dvíhajú hlavy. A znova žena a jej intímny život a slobodná vôľa je predmetom záujmu cirkvi a znova sa presadzuje cez svetské zákony. A znova v mene vyšších ideálov. Veď pozrite sa, kto dnes diskutuje o materstve a vývoji plodu. Samí muži a sami katolíci. Žien sa akosi nepýtajú. Z bohorovnosťou im vlastnou pokrytecky argumentujú odbornými pojmami, ktoré podľa apologétov kresťanstva mali byť navždy zahalené tajomstvom a patriť do sféry Stvoriteľa. Opäť je žena vtláčaná do polohy nesvojprávnej bytosti neschopnej sa racionálne rozhodnúť a opäť mužmi katolíkmi.

Koľko žien sedelo na pápežskom stolci, koľko z nich bolo kardinálmi či biskupmi?

A koľko cirkevných hodnostárov počalo, vynosilo a porodilo dieťa?

Prečo katolícke strany a duchovenstvo netrápi v akých podmienkach vychovávajú naše ženy deti?

Majú moc a vplyv. Prečo tolerujú spoločensky nebezpečný pohlavný styk v rómskych osadách medzi blízkymi príbuznými? Veď práve počas ich desať ročnej vlády došlo k úpadku mravov a rastu kriminality. Naše deti ohrozujú všadeprítomné drogy.

Kto je zodpovedný za fatálnu zmenu hierarchie hodnôt, keď peniaze sa stali fetišom? Dôsledkom korupcie a rozkrádania štátneho majetku je rast chudoby a samovrážd.

Prečo, keď sa stavajú kostoly a je sloboda vierovyznania stúpa rozvodovosť a odkázanosť žien na prostitúciu?

Nebudem Vám vnucovať svoje odpovede na tieto otázky tak, ako nebudem vnucovať ženám, kedy a s kým majú počať dieťa, ani koľko tých detí bude. Považujem za prejav hrubej neúcty voči žene - matke odoprieť jej právo rozhodnúť sa slobodne i v ťažkej chvíli, keď jej je známe, že vývoj jej plodu je poznačený vážnou genetickou anomáliou! Som zásadne proti tomu, aby v našich ženách i za takýchto okolností bol vyvolávaný pocit previnenia, bola im odoprená odborná pomoc, resp. aby sme my, páni poslanci, nútili naše ženy prerušiť tehotenstvo v strachu a tajnosti a obídením zákona!

Naše ženy sú v poriadku. V poriadku nie je tento štát!

Áno páni biskupi budem hlasovať v súlade so svojím svedomím. Ostatne tak ako vždy. Len škoda, že Váš list, ktorý ste mi adresovali nemohla podpísať žiadna žena.

Vážení páni poslanci charakter diskusie o právach ženy na začiatku 3. tisícročia naznačuje, že diskutujeme v skutočnosti o odluke cirkvi od štátu.

 

Maroš Kondrót

Vystúpenie poslanca za stranu SMER

Vráťme sa však k meritu veci: posúďte sami, či poslanec Kondrót napadá cirkev alebo či pripomína iba historiskz overené PRAVDY?

Sú veci ktoré spomínal poslanec   Maroš Kondrót historická pravda, alebo nie?

Dňa 12. marca 2000 pápež Ján Pavol II. sa v mene rímskokatolíckej cirkvi ospravedlnil za VŠETKY SÚČASNÉ I MINULÉ HRIECHY , "ktorých sa dopustili synovia cirkvi" Prečo by sa pápež ospravedlňoval ak to všetko nebola pravda? Je to všetko čo povedal pápež azda TIEŽ vyhlásením kresťanstvo za najhanebnejšie náboženstvo a cirkvi za najhanebnejšiu inštitúciu?-- ako sa to snažil VYKRESLIŤ kardinál Korec o poslancovi M. Kondrótovi?