Domov

Hlinkovo vlastenectvo - v rozpore s jeho maďarónskou aktivitou v začiatkoch Československa

Úvodný komentár

Na Slovensku sa v posledných dňoch rozbúrili hladiny politických vôd v súvislosti s uzákonením Lex Hlinka, ktorý má Andreja Hlinku uctiť ako Otca národa. V médiách sa objavili aj články, prinášajúce protiargumenty tejto legislatívy.

Pochopenie motívov, ktoré formovali celý politický život Andreja Hlinku nie je možné bez  uvedomenia si dvoch skutočností: Hlinka vychádzal z nepriateľstva voči Čechom, ktoré mu vnucovali jeho predstavy, že sú to bezbožní slobodnomysliaci národ, a že je jeho morálnou povinnosťou držať Slovenský katolícky národ ODDELENÝ  od tých „husitov“ a bezbožníkov, ktorí si nectia ani Boha ani ľudí.“

Druhý jeho motív bola aj nevôľa voči luteránom, ktorú vyjadril medzi iným aj tézou, že evanjelik nie je Slovák a Slovensko uznáva len ako katolícke (Šmihula: Nové Slovo okt. 1994 )

Samozrejme, že týmito „povinnosťami“ sa poveril sám – nemal na to od nikoho mandát , tobôž NIE OD CELÉHO NÁRODA.

To mu však nikdy nevadilo, aby nehovoril  „v mene svojho  národa“

Veľmi poučná je v tomto smere epizóda, ktorú popísal americký historik a prekladateľ prezidenta Woodrow Wilsona, Stephen Bonsal (-- Kniha má názov: SUITORS AND SUPPLIANTS  Copyright 1946 by Stephen Bonsal --Reissued 1969 by Kennikat Press (Port Washington, NY) by arrangement with Prentice Hall, Inc. --Library of Congress Catalog Card No: 68-26226) 

Z tejto zaujímavej AUTENTICKEJ správy známeho amerického historika prinášame niektoré úryvky, ktoré umožňujú aj iné závery týkajúce sa politickej činnosti Andreja Hlinku.

Pod titulom „Kurizanti a prosebníci“ (Suitors and Supplicants) Kapitola 9. Češi, Slováci a otec Hlinka -- možno nájsť v uvedenej knihe  informácie o pokuse A. Hlinku a „delegácie“ neznámeho zloženia zvrátiť vytvorenie Československa (a Slovákov ponechať v područí Maďarov). 

 Po Prvej svetovej vojne – ako je známe, vytvorila sa Národná rada pod predsedníctvom T. G. Masaryka, podpredsedom Durichom, generálnym tajomníkom E. Benešom a slovenským predstaviteľom M. R. Štefánikom. Táto bola uznaná v septembri 1918 víťaznými spojeneckými veľmocami ako kompetentný vládny orgán a vyhlásila 28. októbra samostatnú Československú republiku. Slovensko sa pripojilo do tohto nového štátu dňa 30. novembra 1918 na základe Martinskej deklarácie, ktorú podpísal aj Andrej Hlinka.

Slovenská „tajná delegácia“ v Paríži

Už 19. septembra 1919  možno nájsť v záznamoch historika Stephen Bonsala,  že sa do Paríža dostavila slovenská „delegácia“ usilujúca sa o stretnutie s plukovníkom Edward Mandell Houseom, ktorý bol najbližším dôverníkom prezidenta Wilsona vo veciach usporiadania povojnovej Európy. 

Plukovník House túto delegáciu neprijal, ale Stephen Bonsal sa dal nahovoriť na rozhovor s nimi, keďže ho obmäkčilo, že mali u seba údajne (neoverené) odporúčanie od M. R. Štefánika, ktorý pri prílete lietadla na Slovensku havaroval a zomrel. (Nie je potvrdená pravosť tohto listu ani vysvetlenie ako a kedy im Štefánik dal to písomné odporúčanie, keď zomrel skôr než sa s Hlinkom a jeho delegáciou mohol stretnúť.)

Stretnutie sa uskutočnilo „utajované“ v Luxemburgu.

 Hlinka sa vyjadril v tomto rozhovore takto. „Povedali vám tak ako celému svetu, že generál Štefánik tragicky zahynul pri havárii lietadla. Na tom nie je ani slovo pravdy. Lietadlo ktorým priletel z Talianska úspešne pristálo, ale keď vystúpil z lietadla zastrelili ho českí vojaci, ktorých tam dal Beneš na vykonanie tohto diabolského plánu.“  

Steven Bonsal namietal: „Želania vašej národnej komisie  teda  vrátane Štefánika a aj vaše sú zachytené a vyplýva z nich, že ste sa rozhodli pre jednotu s Prahou  z mnohých nevyhnutných dôvodov“... 

Hlinka na to zavzdychol:“ Viem, viem. Urobili sme tak. Nech nám Boh odpustí. Češi s nami rozprávali férovo. … Boli sme bratia vo vojne  a teraz keď nastal mier, pravda aj keď komplikovaný .. prečo by sme nemali držať spolu.?... Avšak behom troch mesiacov, ba dokonca do troch týždňov, odhalili závoj. Teraz už vieme, že Extra Hungariam non est vita [Latinský výrok-- preklad: Mimo Maďarsky pre nás neexistuje život]

[Hlinka:] „Po dlhé a osudné roky sme spolu bojovali za naše náboženstvo a slobodu bok po boku proti Maďarom . Naše vzťahy s nimi [Maďarmi] neboli také, aké mali byť, ale v počas tých rokov sme nevytrpeli [od Maďarov] ani desatinu toho zla, čo sme museli znášať od českých vojakov a pražských politikov v posledných niekoľkých mesiacoch“…[Nepochopiteľné – až DEMAGOGICKÉ  tvrdenie, nepodložené konkrétnymi dôkazmi ] 

Steven Bonsal mal námietku:

: „Ale vaša jednota s Maďarskom – predstavuje rozpor s etnickou solidaritou, ktorá sa dnes vysoko favorizuje.“ 

Hlinka ho prerušil: „Viem, viem, je to proti populárnym prúdom. Nemôžeme sa s Maďarmi spájať a nechceme [tak čo vlastne chcela jeho „delegácia?] ale hospodársky a predovšetkým nábožensky [s Maďarmi] môžeme vychádzať lepšie -- oveľa lepšie  než môžeme s tými bezbožnými, voľnomyšlienkármi Čechmi... To sú náboženské bariéry , ktoré – ako sa domnievam-- nás vždy budú rozdeľovať od tých husitov a terajších neveriacich. 

 K tomuto sa vracal  opakovane a ustavične.

Svoje slova doložil aj informáciou, že Slováci majú na to aj požehnanie od poľského pápežského nuncia [ostáva záhada prečo ZÁUJEM národa má podliehať názorom pápežského nuncia?]

Hlinka to povedal tými slovami: „Dostali sme aj láskavé slová od jedného vynikajúceho človeka. Achille Rattiho – pápežského nuncia v Poľsku. Dal nám svoje apoštolské požehnanie. Vyjadril tiež poľutovanie nad tým, že kresťanstvo a pobožná slovenská kongregácia sa dostali  pod tyranskú vládu nepriateľov pravej Cirkvi. [to nevyžaduje komentár!!!]

Táto „delegácia“ so zámerom ovplyvniť Wilsonových poradcov, aby Slovensko sa nestalo súčasťou Československa skončila žalostne. Nebola to oficiálna delegácia, ale delegovaní sa jej zúčastnili „na čierno“ Vycestovali bez povolenia --  boli ubytovaní na čierno v kláštore. Opát asi za týždeň  musel uvoľniť miestnosti a nasťahoval ich do blízkeho hotela. Polícia ich však čoskoro vykázala a nasadila na vlak do Viedne.

Steven Bonsal pokračuje vo svojej rozprave:

Po príchode do Viedne sa delegáti rozišli. Hlinka šiel do svojho rodného Ružomberka, zatiaľ čo jeden člen delegácie odišiel do Budapešti, aby udržiaval styk s Maďarmi. Hlinka neskôr sa stal členom parlamentu....

 A toto je stať, ktorá si zaslúži vysvetlenie:  Bola to naozaj slovenská delegácia? Bola to maďarská iredentická delegácia? Historická štúdia českého autora Drahomíra Jančíka tieto informácie Stevena Bonsala výrazne upresňuje

Drahomír Jančík uvádza: Hlinka cestoval na falošný pas vystavený na meno Jozef Berger.(J-str.56)  Hlavnú úlohu medzi členmi delegácie zohral katolícky kňaz František Jehlička, o ktorom Drahomír Jančík s istotou tvrdí, že bol nasadeným iredentistickým agentom z Budapešti.(J-str. 56) Tú istú námietku proti Jehličkovi zastával už aj vtedajší slovenský politik Ferdinand Juriga ( J-str. 52).Hlinku si pravdepodobne vybrali maďarskí iredentisti pre jeho nápadne agresívne aktivity a frazeológiu, ktorú používal v požadovaní „zachovania náboženstva ľudu slovenského“, ktoré pokladal za „nedotknuteľné“( J- Str. 54) Po vykázaní „slovenskej delegácie“ z Paríža František Jedlička skoncipoval ešte vo francúzskom jazyku “Memorandum Slovákov mierovej konferencii“, ktoré zaslali delegáciám mierovej konferencie a do tlače (J-str. 57). .Pretože Hlinka nevedel francúzsky nedalo sa po jeho zaistení po návrate do ČSR dokázať, že bol oboznámený s jeho obsahom (.J- str 65)

František Jehlička po vykázaní z Paríža odišiel do Budapešti, kde založil Maďarsko- slovenskú ľudovú stranu. Pri tom zdôraznil, že táto strana je súdržná so Slovenskou ľudovou stranou (Hlinkovou HSĽS) (J- str. 61) Program tejto strany bol „ nedotknuteľnosť Maďarska, ktorého súčasťou malo byť aj Slovensko. Člen maďarskej delegácie v Paríži Albert Aponyi bol poverený  menom maďarskej vlády žiadať revíziu o rozhodnutí začleniť Slovensko do Československa (J- str. 62)

Tieto okolnosti viedli k zaisteniu Hlinku do vyšetrovacej väzby. Nebola to však väzba akú mali disidenti za Tisovského Slovenska  v Ilave!  V meste Mírov mal „zaistený“ Hlinka slušnú izbu, neskôr bol premiestený na zámok BRODEK, kde obýval tri miestnosti a mal veľkú voľnosť , prijímal návštevy , mohol chodiť na nákupy do okresného mesta . Napokon bol umiestnený v luxusnom sanatóriu v Prahe v Podolí, kde už voľne vychádzal do Prahy.

 Už počas tohto obdobia sa Hlinka viac krát dištancoval od Jehličkových iredentických zámerov.

Obrovská propaganda jeho spojencov pomohli pri voľbách k jeho zvoleniu za poslanca, čím sa jeho vyšetrovacia väzba skončila (J- 68)

Ďalšia vážna chyba, ktorej sa dopustil Hlinka bolo jeho napojenie sa do Hitlerom organizovanej Piatej kolóny v Československu na sklonku jeho života,

Hlinka uzavrel v r. 1938 krátko pred svojou smrťou PAKT O SPOLUPRÁCI  s Konrádom Henleinom, ktorý bol Hitlerom poverený vybudovať PIATU KOLÓNU v Československu a s maďarským politikom Eszteházym, čo viedlo napokon k ovládnutiu Strednej Európy Hitlerom a v ďalšom k vypuknutiu II Svetovej vojny. Podľa princípov Norimberského súdu „ Účasť na spoločných plánoch na uskutočnenie zločinu proti mieru  spadá do pôsobnosti Norimberského súdu.“

Bol teda Hlinka aj spolupracovníkom Hitlera v jeho plánoch na expanziu, ktorá viedla napokon k II svetovej vojne ?  To je otázka, ktorá asi ostane nezodpovedaná, pretože k nej chýbajú dokumenty súdnych výpovedí, ktorých sa Hlinka už nedožil

Z povedaného možno vyvodiť tieto závery:

 Hlinkovo vlastenectvo sa dostáva do rozporu s jeho promaďarónskou „druhou tvárou“

         Svedčí o dvojtvárnosti Andreja Hlinku, že iba niekoľko mesiacov po svojom podpise na Martinskej deklarácii (30.X. 1918), ktorou sa pripojilo Slovensko k Československu sa vybral protestovať do Paríža v sprievode neznámych ďalších delegátov, ktorí sa  cez Hlinku usilovali ovplyvniť osobnosti blízke Wilsonovi, aby Slovensko radšej pričlenili inde. (kde? Ostávala jediná možnosť – k Maďarsku – čo bolo potvrdené aj rozhovorom s historikom Bonsalom )

         Formulácie a výroky Hlinku v rozhovoroch so Stevnom Bonsalom, jednoznačne svedčia, že nadraďoval záujmy katolíckej cirkvi nad záujmy Slovenského národa (a jeho domovského štátu ), že konal teda v Paríži v intenciách a záujme Maďarská. (všetky dostupné maďarské historické pramene na Internete ho za to vysoko vyzdvihujú!) 

         Hlinkove (bigotné) argumenty o „husitskom a neznabožskom charaktere českého národa“ potvrdzujú zaslepenosť charakterizujúcu štátny náboženský fundamentalizmus, aký je porovnateľný s moslimským fundamentalizmom Ayatollaha Choumeiniho. Nastoluje sa otázka : Neide navrhovateľom a ich stúpencom práve o to, aby postupne a nenápadne ZAKOTVILI náboženský fundamentalizmus aj na Slovensku?

         Dnes všetci moderní politológovia pokladajú takéto usporiadanie štátu a cirkvi za vrcholne nebezpečné pre svetový mier a prinášajúce nesmierne útrapy občanom. V modernej Európskej Únii jednoznačne platí zásada pluralitného demokratického spoločenstva, ktoré je nezlučiteľné s náboženským fundamentalizmom.

Pramene:

1. Stephen Bonsal, historik a prekladateľ Presidenta Woodrow Wilsona  pri jeho spolupráci na Zmluve vo Versailles, ktorá ukončila Prvú svetovú vojnu a vytvorila následnícke štáty Rakúsko-uhorskej monarchie. ) http://www.historicaltextarchive.com/books.php?op=viewbook&bookid=41&cid=9)

2. Jančík, Drahomír Ve jménu národa - do Paříže! Cesta Andreje linky na mírovou konferenci a zpět    In: Pocta profesoru Zdeňku Kárníkovi. K sedmdesátým narozeninám. 1. vyd. 2003, Acta Universitatis Carolinae - Philosophica et historica. Praha: Karolinum; s. 51-70. ISBN 80-246-0612-7