DOMOV



http:/slovhumanist.nazory.cz/index.htmlhttp://www.nytimes.com/2015/03/22/books/review/gods-bankers-by-gerald-posner.html?emc=eta1&_r=0

The New York Times

Nedelňajší prehľad kníh

Gerald Posner: Boží bankár

Autor: Damoni Linkermarch


Požiadajte zbožného, literárne vzdelaného rímskokatolíka, aby vám opísal vznik jeho cirkvi a pravdepodobne vám povie, že bola založená Ježišom Kristom, vtedy keď dal svojmu učeníkovi Petrovi „Kľúče od nebeského kráľovstva” a prehlásil, že „ čokoľvek príjmeš na svete bude prijaté aj v nebi”. Toto urobilo z učeníka Petra hlavu všeobecnej cirkvi, dalo mu právomoc udeľovať sviatosti, šíriť evanjelium, spasiť duše a odpúšťať hriechy až do nového návratu Ježiša, ako aj vyjadrovať sa neomylne o veciach kresťanskej viery a morálky. Kristus sľúbil aj Petrovi, že „ dvere pekla nezvíťazia.” nad cirkvou-- rozumejúc tým, že inštitúcia cirkvi môže byť korumpovaná v každej chvíľke histórie, ale nikdy nebude zmenená diablom tak, aby neplnila bohom určené ciele.

Opýtajte sa informovaného historika alebo žurnalistu na dejiny cirkvi-- najmä na dejiny Vatikánu a pápežstva--a pravdepodobne počujete niečo iného. Títo vám odpovedia, že cirkev od prvopočiatkov bola veľmi ľudský inštitúcia, ktorá často sledovala a sleduje logiku vlastného záujmu, odsunujúc dobro jej následníkov a uprednostňujúc dobro cirkevných mocí nadovšetko. Do väčšej alebo menšej miery to bolo tak po celú históriu a týkalo sa to všetkých cirkevných inštitúcií, avšak mimoriadny problém nastal v 2000 ročnej histórii cirkvi s jej chýbajúcou demokratickou zodpovednosťou a s hlbokými koreňmi korupcie na talianskom poloostrove. Dôsledok bol napätie -- a niekedy vyslovené protirečenie -- medzi prehnanými nárokmi cirkvi v ich vlastnom záujme a jej konaním.

Pomyslite si na stredovekých pápežov, ktorí viedli krížiacke vojny – vytvárali si armády, ničili mestá a získavali územia – v mene Ježiša Krista. Alebo na prelátov mučiacich odpadlíkov a kacírov počas inkvizície. Alebo na pápeža PiaV , ktorý vyhnal židov z pápežských štátov v r. 1569. Na pápeža Pia XI, ktorý podpísal zmluvu s nemeckým fašistickým štátom a Hitlerom, za protiodmenu získania istého stupňa slobody pre nemeckých katolíkov a tým, že uistil nacistov, že svätá stolica nebude protestovať proti násilnej sterilizácii 400,000 ľudí a vyjadrí veľmi slabé námietky proti holokaustu. Alebo v poslednom čase biskupi a iní funkcionári cirkvi sa neutrálne zachovali vo veci pohlavného zneužívania detí kňazmi.

Všetky tieto a mnohé dobre známe skutky spoluviny so svetovým dianím sa rozoberajú v novej knihe Geralda Posnera, ale jej hlavná náplň je istá staršia forma korupcie. Kniha „Boží bankár“ poskytuje vyčerpávajúcu históriu finančných machinácií cirkvi v Ríme počnúc od posledných dekád 19-teho storočia až po pápeža Francisa . Úprimné ale nie celkom účinné úsilia reformovať zamotanú byrokraciu (Kúriu) a Vatikánsku banku (nazývanú: Istituto per le Opere di Religione, slovensky: Inštitút pre práce náboženstva .. v skratke: I.O.R.). To, že Vatikán má svoju banku je prekvapujúce ak berieme do úvahy dlhú históriu cirkvi: Počas stredoveku sa pápežstvo rozvinulo v aristokratickú feudálnu inštitúciu, závislú v mnohom na jej finančných príjmoch z prenájmov a daní vyberaných v pápežskom štáte do konečného zjednotenia Talianska v r.1870, ktoré zbavilo cirkev jej pozemkov a feudálnych príjmov, čo viedlo k dekádam finančnej neistoty. Pápeži tohto obdobia – Pius IX, Leo XIII, Pius X, Benedikt XV, Pius XI, verejne odsudzovali požičiavanie peňazí na úroky (ako „úžeru“), zatiaľ čo v tom istom čase prijímali masívne pôžičky od Rothshildov a vyberajúc vlastné úroky od talianskych katolíkov (rozumej: ktorým požičiavali) . Počnúc Bernandino Nogarom, ustanoveným pápežom Piusom XI v r. 1929, cirkev tiež zmocnila aj sériu pochybných finančných poradcov na akcie po celom svete. „ Až kým výkaz príjmov a výdavkov nevykáže nadbytky“--píše Posner „ a kým jeho hlavní poradcovia neboli uspokojení“ Tento postup bude pokračovať po celý zvyšok 20-tého storočia. ( Bernardino Nogara bol finančný poradca Vatikánu v rokoch 1929 – 1954)

Posner urobil kus záslužnej práce vysvetlením ako Nogara viedol cirkev cez ekonomické mínové polia v období depresie, v druhej svetovej vojne a v bezprostredných povojnových rokoch, používajúc kombináciu prefíkaného rozdeľovania investícií a morálne podozrelých ( a dodnes pochybných) finančných operácií.( Pápež Pius XII založil Vatikánsku banku v r. 1942 na Nogarov návrh ).

Od tých čias Posner rozoberá jeden mimoriadne zložitý vývoj intríg korupcie a organizovanej zločinnosti – veľa z toho známy aj žurnalistom, ktorí referujú o Vatikáne spomínajúc nie veľmi známych pozorovateľov cirkvi – počnúc obdobím Piusa XII až po obdobie Benedikta XVI. Toto boli roky, keď Vatikán sa vzdal posledných zvyškov feudálnych obmedzovaní , aby sa tak stal „zručnou medzinárodnou holdingovou spoločnosťou so svojou vlastnou bankou a súčasne spleťou holdingových spoločností, ktoré boli široko používané na pranie špinavých peňazí pre Mafiu a pre výnosné tajné fondy italských politikov. Posnerov prínos ako reportéra a rozprávača sa najviac objavovali v hrozných kapitolách o americkom arcibiskupovi Paul Marcinkovi, archimafiavelistovi, ktorý spravoval Vatikánsku banku od r.1971 do r. 1989 : Jeho známe „heslo“ bolo : „nemôžete riadiť cirkev pomocou „zdravas Maria“ Marcinkus končil spletitými a senzačnými škandálmi. Zďaleka najväčší z nich bol kolaps talianskej najväčšej súkromnej banky Banko Ambrosiano v r.1982 – udalosť, ktorej predchádzali útoky davu ľudí na na investorov, návrh poukazujúcich na korupcie v taliánskom bankovom priemysle a po mimoriadnej ( a stále nevyriešenej ) vražde riaditeľa Banko Ambrosiano, Roberta Calvi-ho. ( Pozri: http://slovhumanist.nazory.cz/Roberto%20Calvi.html), ktorý bol nájdený obesený v Londýne pod mostom, krátko po tom, čo sa rozšírila správa, že banka krachuje. (Hoci Valikánska banka bola zbavená zákonnej zodpovednosti za krach Banko Ambrosio, pripustil Vatikán „morálnu účasť“ a súhlasil s vyplácaním abnormálnej sumy244 miliónov USD veriteľom. V jednom z najväčších novôt, Posner odhaľuje, že Marcinkus hral svoju úlohu vo Vatikánskej banke tiež súčasne bol špiónom americkej vlády, zásobujúcim americkú vládu „osobnými podrobnosťami“ o pápežovi Jánovi Pavlovi II a dokonca navádzal pápeža... aby schvaľoval americké stanovisko k širokej škále záležitostí, vrátane boja proti drogám; boja partizánov v El Salvadore, väčší objem rozpočtu na obranu, sovietsku inváziu Afganistanu a dokonca aj Reaganov ambiciózny program raketového štítu“

Súhrnný efekt Posnerovho detektívneho diela je akútny pocit znechutenia – spolu so zmesou obdivu pre skepticizmus o úsilí pápeža Francisa zreformovať Vatikánsku banku a jej vedúcich v kúrii. Pápež Benedikt tiež sa pokúšal zosúladiť banku s pravidlami Európskej únie o praní špinavých peňazí a o priesvitnosti postupov. Ale tieto úsilia zlyhali. So Svätou stolicou zapletenou do množstva škandálov v rokoch 2013 – pápežov osobný posluha dal na známosť obrovské množstvo prekvapivých dokumentov talianskej tlači a 300 stranovú správu, odhaľujúcu „sieť homosexuálov“ medzi vysokopostavenými klerikmi, ktorí sa venujú pravidelným „ sexuálnym partiám“ a vyvíjajú nesprávny vplyv v kúrii . Benedikt s stal prvým pápežom, v takmer 600 rokoch čo rezignoval.

Doteraz pápež Francis sa javí ako o veľa efektívnejší reformátor inštitúcie (cirkvi) s agresívnym podávaním, ktoré sa zdajú mať pozitívne výsledky. Otázka je, či to bude mať trvalé následky . Posner zakončuje knihu nádejnou poznámkou , v ktorej sa vyjadruje, že následky môžu byť trvalé. Je otázka, či nemohol byť múdrejší a nepripomenul cynické motto , ktoré odoznieva v halách vatikánskej byrokracie po celé storočia: „Pápeži prichádzajú a odchádzajú, ale kúria ostáva navždy.“